Veronike som včera sľúbila ďaľší príspevok, tak tu ho máte..

 

Bola som včera po dvoch týždňoch opäť na body formigu. Nie že by sa mi nechcelo, ale práve keď sme mali túto hodinu, bola som pracovne mimo, proste to tak vyšlo, takže som zatiaľ chodila len na brušné..

Takže po dvoch týždňoch som celú hodinu po Veronike hádzala pohľady typu :“poďme domov“ a „ja nevládzem“ a „ešte to neskončilo?“ Samozrejme s úsmevom, skončiť som nemala v pláne, len som si nadávala, že už nemôžem takto vynechávať, lebo mi to potom robí problémy..   

 

Po cvičení sme sa v šatni o niečom bavili, už si nespomínam presne ako, ale vyšlo z toho to, že sa bavíme ako slepý z hluchým, či hluchý z nemým, či slepý z nemým, či... Kto sa to vlastne nevie dohodnúť?

A v tom prišiel.

Výbuch smiechu, slzy, bolesť brucha a bránice.. v šatni plnej žien, ktoré na nás pozerali a nechápali, prečo sa tam tak za bruchá chytáme, prečo ja plačem, prečo.. Na to som sa rozosmiala ešte viac..

"A aké majú vlastne títo problémy? Veď hluchý s nemým sa predsa dohovoria pomocou posunkovej reči.."

Začali sme ukazovať rukami, keďže som chcela naznačiť posunkovú reč.. Znova smiech..

Nejakú dobu trvalo, kým som sa upokojila.

 

Už ani neviem, na čom sme sa tak smiali, ale teraz ma napadá ešte jedna vec v súvislosti s Veronikou:

Tak pardón teda.. (úplne iný zážitok, o ňom možno nabudúce)

Pamätáš? Zase sa mi chce smiať ako vtedy..