„Prvý, kto nazval ženu „krásnym pohlavím“, chcel asi len žartovať, vystihol to však lepšie, ako by sa sám bol nazdal.“

Kant

V tomto prípade sa nejedná v žiadnom prípade o teatrálnosť. V tomto prípade ide o neľahkú úlohu. Ňou mám na mysli ťažšie vyjadrenie dnešného dňa, ale o to viac skôr len chvíle, chvíle, ktorá bola v prítomnosti ženy. Krásnej ženy. Nie(len) peknej ženy. V čom je rozdiel?

Lévinas je toho názoru, že ak si všímame črty ľudskej tváre, páchame vraždu. Tak som ju páchal hneď niekoľkokrát! Nehovoriac o tom, že s radosťou, hoci je radosť, podľa Baudelaira, sprevádzajúca krásu, jednou z najvulgárnejších ozdôb, pričom melanchólia skvostnou spoločníčkou. Nemusím s tvrdením o radosti súhlasiť, ale uznávam, že melanchólia bola prísediaca.

No Levínas sa mýli a súhlasím s Frédéricom (Schiffterom), že čo iné, ak nie tvár druhého, je práve tým, čím nás upúta svojou jedinečnosťou? Plachosť, ktorá je znakom pocitu nedostatku, je spôsobená práve tou krásou, kde sa pozorovateľ snaží ovládnuť seba samého.

Môže byť pravdou teda tvrdenie Spinozu, že túžba spôsobuje vidieť ženu krásnou? Nie je to práve nami vnímaná krása, ktorá vyvoláva našu túžbu? Schladí nás trochu názor Kanta, ktorý tvrdí, že krásna žena nie je žiaduca. Preto, lebo krásna žena oplýva cnosťou. To je hlavný rozdiel medzi ženou krásnou a peknou. Krásna žena, slovami Frédérica, svoj pôvab zastiera a tým je ešte pôvabnejšia. Nie je otrokyňou módy, ale oblieka sa elegantne. Latinský výraz elegans znamená osobu, ktorá si vie vyberať – je umelkyňa. Preto ju nepristihnete pri koketérii, leda tak ženu peknú. Práve pekná žena má potrebu ukazovať najnovšie módne trendy, nové autá, nový účes...trpí strachom zo stretnutia – zo stretnutia so sebou samou – preto pekná žena nemá osobnosť.

Dnes som mal stretnutie, ktorého expiračná doba dávno pominula. Stretnutie, ktoré driemalo v kóme, ale dnes sa uskutočnilo a aj keď čas pokročil a vzal si svoju daň, stalo sa tomu dnes! S eleganciou, ktorá je tak zriedkavá v tejto dobe, čakala ma na lavičke s pohľadom upretým kamsi, kde sprevádzal myseľ. Cítil som tú onú plachosť, ostych, no i vzrušenie a záchvev zároveň!

Pri rozhovore, podobne ako Frédéric, zaostril som svoj objektív na jej tvár, svoj sluch na jej hlas a prejav a všetko ostatné sa navôkol rozmazalo. Pekná žena nemá čo skryť. V jej prípade som mal vo vrecku niekoľko otáznikov.

Keď sa rozhovorila s jednoduchosťou a obdivom k Audrey Hepburn, Marylin Monroe, chcel som povedať – si zjavenie – použiť slová Pierre-a Léaud-a. Podľa Graciána som zažil to španielske discreción, čo vytvára to nepomenovateľné, čo obdarúva jej prednosti dokonalým leskom. Jej elegancia ma nútila ostať. Ostať v tej melanchólii, pri tej skvostnej spoločníčke a v tichu, v sebe samom banovať. Áno, mrzí ma neschopnosť prekonať obavy spred troch rokov...

...kazdym kilometrom cestou preč, som cítil bôľ za tým, čo som pri tebe nechal...

Krása ženy prekvitá na jeseň...ja som ju zažil uprostred zvláštnej zimy...