Som presvedčená, že mám zmysel pre humor. Smejem sa na hocičom. Či sú to filmy s Jimom Carreym, seriály Teória veľkého tresku alebo Červený trpaslík, Partička, divadelné komédie, knihy, vtipy... Smejem sa aj na tom, čo iným príde trápne a mám rada humor od suchého anglického po čierny, od detského po vedecký.
Prvýkrát sa mi stalo, že som nepochopila humor ostatných okolo mňa, v Ghane. Ghančania milujú Nollywood, teda filmovú produkciu Nigérie. Aj filmy a telenovely natáčané v Ghane vychádzajú z nollywoodskej schémy. Produkujú sa vo veľkom množstve a majú podobný scenár a témy, veľmi seriózne sa tu objavujú rôzne duchárske a šamanské prvky, špeciálne efekty, scéna, kamera a herecké výkony sú na úrovni scénky na stužkovej. Sedeli sme v autobuse medzi Accrou a Tamale, cesta trvá približne 13 hodín. Šofér teda púšťa cestujúcim niekoľko filmov. V autobuse som bola jediná biela turistka. Spočiatku som sa snažila sledovať a fotiť okolitú krajinu. Keď sa začalo stmievať, zapozerala som sa do filmu. Aj tak nahlas hučala hudba a vášnivé hádky protagonistov. Samozrejme, že som ničomu nerozumela, lebo ten film bol v dagbančine. No keď som uvidela nejakého šamana uvaliť kliatbu na zlú postavu filmu tak, že z jeho zlovestných rúk a očí šľahali nakreslené blesky, nezdržala som sa a smiala som sa. No všetci v autobuse sa na mňa škaredo pozreli, že čo si to v takej napätej filmovej situácii dovoľujem. Neskôr som zase ja pozerala na nich, keď vo filme zaznel nejaký vtip, ktorý som ja vo svojom kultúrnom rámci nemohla chápať. Napríklad im prišlo vtipné, keď sa niekomu ušla už len „škaredá“ žena.
Nedávno som celý týždeň sedela na dokumentárnych filmoch festivalu Jeden svet, ktorý organizuje OZ Človek v ohrození. Uvedomila som si tam jednu vec. Nerozumiem ani zmyslu pre humor Slovákov. A to nehovoríme o nejakých priemerných krčmových typoch, ale o ľuďoch prevažne z hlavného mesta, ktorí nesedia ani pred telkou, ani nenasávajú, ale sa zdvihnú a idú do menšinových kín pozerať dokumentárne filmy o tom, aký je život vo svete. Nehovorím ani o puberťákoch, lebo čo si budeme hovoriť, tým je vtipné všetko, veď sme to zažili všetci. Bola som na premietaní asi tridsiatich filmov. Zistila som, že sa nesmejem na 90 % toho, na čom sa smiali ľudia naokolo. Pre mňa tie veci boli buď smutné, alebo krásne dojemné, inšpiratívne, ale nie smiešne. Dokonca som mala pocit, že diváci sa tým veciam vysmievajú. Išlo o také to zafučanie cez nos, pohŕdavé a arogantné. Napríklad, keď ázijský vidiečan hovoril hrdo o svojom živote a aký má krásny a nový dom – pričom prestrih bol na takú zbúchanú barabizňu z dosiek uprostred vegetácie. Som ja divná, že som mu v dobrom závidela a 100 % mu verila, že je tam v spojení s prírodou šťastný? A možno šťastnejší ako tí diváci v kinosále, ktorým to prišlo náramne smiešne? Rovnaká reakcia bola na inom filme s inými divákmi, keď pakistanský dobrodinec opisoval štvrť, v ktorej mal jedno zo svojich centier na pomoc ľuďom v núdzi. Tešil sa, že za tú dobu sa z okolitého rozpadnutého staveniska stala moderná a pohodlná štvrť. Áno, všetko je relatívne, pretože z európskeho hľadiska to bola uplácaná betónová zástavba ozdobená ručne maľovanými reklamami a zamotanými elektrickými káblami, život sa dial na ulici, naokolo chodili autá, ktoré by v Európe boli už 10 rokov vyradené z prevádzky, a po uliciach sa premávali zvieratá, bicykle, motorky. Z hľadiska rozvojového sveta to naozaj bola moderná štvrť. Najväčší rozruch a pobavenie u divákov vyvolalo rozprávanie o Bhutáne. Kto nevie, je to jediná krajina, ktorá nepočíta HDP, ale HDŠ – hrubé domáce šťastie. A ono to naozaj funguje. Je to rozprávková krajina, len nedávno tam povolili mobily a televíziu. Ak sa má kráľ rozhodnúť, či predať Číňanom les, nepozerá sa na zisk, ale na to, či budú obyvatelia šťastní, ak sa obchod udeje. A tak les ostal Bhutáncom. Slovákom prišlo neuveriteľné, ak Bhutánci tvrdili, že vláda je zodpovedná za šťastie obyvateľov. A že sa stará dobre. My sme ešte pohltení ekonomickou realitou, zúriacou krízou, ale som presvedčená, že Bhután je dobrý príklad toho, ako by to mohlo fungovať ďalej. Je dôležité, aby ľudia boli šťastní, aj keď chudobní. Ako hovoril aj jeden z dokumentov, ak máme uspokojené základné potreby, potom je už z hľadiska šťastia úplne jedno, koľko zarábame peňazí.
Tajne dúfam, že tento zvláštny druh zmyslu pre humor sa u divákov Jedného sveta rok od roku bude vytrácať. Pretože v sále vždy bolo viac takých ľudí, ako som ja. Tých, ktorí sa smiali, bolo len niekoľko a skôr to bol akýsi šok a možno počiatok zmeny postoja k životu. Možno sa títo diváci začnú stretávať viac so životom na Zemi, mimo bavlnky Európy. A pochopia, že tí divní sme my.