Náš vzťah s Luckou naberal na obrátkach. Neskutočne sme si rozumeli. Išlo nám to aj bez slov. Boli sme spriaznené duše. Naša láska nebola normálna, ako u iných ľudí. Nepotrebovali sme pocit, že jeden druhého vlastníme. Potrebovali sme pocit, že sme jeden pri druhom. Nemuseli sme byť zakaždým pri sebe, len aby sme mali istotu, že sa nepodvádzame. Dôverovali sme si naplno. Ale každé naše odlúčenie bolo ako smrť. Ťažko sme to niesli. Ale naše stretnutia boli opak. Vtedy sme sa zase narodili. Toľko svojich smrtí a narodení som ešte nezažil. Bolo to neskutočné. A všetci si to na mne aj všimli. Vraj to prezradili moje oči. Tie potvorky malé, čo všetko prezradia. Pred nimi sa nič neutají, odkryjú všetko. Aj tú najmenšiu bolesť v duši, aj tú najväčšiu radosť. Sú to naše zrkadlá do duše. Nimi všetko na svete povieme.

            Asi po dvoch mesiacoch, čo sme spolu začali chodiť, ma pozvali Luckini rodičia k nim domov. Vraj ma chcú spoznať. Toho opovážlivca, ktorý chodí s ich dcérou. S malou dušičkou som Lucku viezol k nej domov. Nemám rád prvé stretnutie s rodičmi. Je to také strašne neosobné. V podstate sa iba obzeráme, spoznávame, či sa k sebe hodíme a ako spolu budeme v budúcnosti vychádzať. Či budem vhodný manžel pre ich dcéru. V mojom prípade, či vyjdem so svokrou. Nebudem ju mať stále pri sebe, aby mi hovorila, aký som nevhodný pre jej dcérušku a že radšej mala ísť s chlapcom od susedov. Síce nemá žiadny majetok a ani veľa rozumu, občas zmláti svoju ženu, ale rodiny sa poznajú, dobre že nie od čias opíc, keď ešte spoločne zrážali banány a kokosy papekmi. Zastali sme pri ich dome. Skontroloval som v spätnom zrkadielku, ako vyzerám a pokúsil som sa napraviť neposlušný vlas, čo mi stál a nie a nie ho uložiť do správnej polohy, tak aby bol pekne uložený k ostatným.

„Dáky si veľmi nervózny, celou cestou si bol ticho ako pena. Ak nechceš, poviem našim, že sa bojíš psov a ja som ti to zatajila, aby som ťa sem dostala. Že si už asi niekde doma, sedíš na skrini a trasieš sa strachom ako huspenina.“

„Nie, v pohode. Ja to zvládnem, mám už aj občiansky, som teda veľký chlap. Aj keď som ešte neprežil v buši týždeň len s troma zápalkami a nikto ma ani oficiálne nepasoval za muža, ale už ním som. Tak aj toto musím zvládnuť a nerozplakať sa hneď, len čo tvojich rodičov uvidím, ako sa na mňa zamračili.“

Vstúpili sme do dvora. Luckina rodina mala veľmi pekný dom. Prerobený zo staršieho, ale veľmi vkusne spravený, ako keby ani nepatril na dedinu. Nebol to ten dom, čo ho postavili starí rodičia a odvtedy sa nič nezmenilo. Len sa plátajú diery, ale omietka je stará, ošumelá a na spodku už mach, rovnako ako aj na šedej krytine na streche. Na dvore neboli rozobraté staré škodovky a jedna Lada, ktorú nevidno spoza trávy, ako je tam celá zarastená. Celá záhrada bola spravená záhradným architektom. Bolo hneď vidieť, že sa s tým niekto pohral a aj sa o to starali. Na zemi nebol ani jeden list a tráva všade rovnako dlhá. Skoro to vyzeralo, že ju laserom kosia, aby bola rovnaká. Ale celkový dojem z toho všetkého nebol umelý, všetko vyzeralo, akoby to tam malo byť. Vstúpili sme do domu. A ten ma prekvapil ešte viac, ako som si mohol predstaviť. Svetlý, moderne zariadený, vzdušný. Ale nie prázdny. Ako záhrada, presne taký, aký mal byť. Všetko bolo zladené, ale nie rovnaké. Aj tu bolo cítiť, že to robil odborník na slovo vzatý. Jednoducho krása. Nedalo sa prehliadnuť, že som bol tým domom okúzlený.

„Ocko je architekt, preto to takto vyzerá,“ hneď mi Lucka oznámila a zatvorila mi nenápadne ústa rukou, nech neukazujem jej rodičom moje mandle, ktoré mi vybrali, ešte keď som bol malý. Ale to už pri nás boli rodičia. Nevedel som, čo mám spraviť, tak som len roztrasenou rukou podal kvety Luckinej mame a jej ocovi som podal ruku.

„Dobrý deň. Ja som Juraj.“

„Teší ma Jurko. Lucka mi o vás veľa povedala,“ prerušila trápne ticho mama. Záchrankyňa naša. Lebo ja by som nevedel, čo mám povedať ako prvé. Preto som radšej mlčal. Takto si o mne budú myslieť, že som troska ťuťmák, ale keby som trepol nejakú blbosť, bol by som v ich očiach len ďalší debil, čo chodí s ich dcérou.

„Poďte si sadnúť do obývačky,“ pozval nás otec ďalej, nech nestojíme v chodbe. Mne by to osobne nevadilo, že tam budeme stáť. Aj keby ma na záchod poslali, aj tam by som sa určite celé hodiny okolo seba obzeral, aký je krásny.

„Počul som, že ste vyštudovali vysokú školu. Kde ste chodili?“ začal otec krížový výsluch, aby vedel, či sa dcéruška, ktorú nadovšetko milujú, nezahadzuje s nejakým chmuľom.

„Chodil som na stavebnú priemyslovku a potom hneď na stavebnú výšku. Vtedy ma stavbarina ešte veľmi bavila.“

„Tak vy ste stavbár, ja som domový architekt. To sme skoro od fachu.“

„Ani by som nepovedal. Robil som niekoľko rokov v stavebnej firme, ale prestalo ma to tam baviť. Teraz sa živím ako barman v jednom podniku,“ toto rodičom trocha vyrazilo dych. Toto im zjavne dcéra zatajila, čo jej láska robí.

„Prečo ste s tým skončili?“

„Prestalo ma to baviť, cítil som sa vo firme veľmi zle a aj pomery v slovenskom stavebníctve ma veľmi ubíjali. Nedá sa robiť, keď každý čaká úplatok a jediné na čom im záleží je, ako čo najlepšie zarobiť. A nikomu nevadí, že stavba čo sa stavia, pôsobí ako päsť na oko. A to nehovorím o čiernych stavbách, s tými sa nič nerobí, len sa ticho akceptujú. Úradníkov zaujímajú len paragrafy a aby sa tie plnili, ale nie, že sa niečo robí zle, že základy sú očividne spravené namiesto troch poschodí na dvadsať a firma sa ani netají tým, že chce stavať niečo veľké. Ale oni sú spokojní, že tam majú správne citovaný zákon, podľa ktorého sa to malo robiť. To je všetko, čo ich zaujíma. Potom je im už jedno, čo sa bude diať.“

„To máte celkom pravdu. Je to občas boj s veternými mlynmi. Proti nim sa nedá normálne bojovať, treba to len dáko prehltnúť a nedívať sa na tie otrasné veci, čo sa stavajú hocikde bez troška citu pre estetiku.“ Očividne sme si s Luckiným otcom sadli v tejto otázke. Takže začiatok dopadol dobre. Nič tak ľudí nezblíži, ako poriadne sa porozčuľovanie nad niečím. Keď si v tomto sadnú tak potom už vo všetkom.

„Najviac ma asi ubíjali eurofondy. Toľko problémov s jedným projektom nebýva nikdy. Spravia sa šibeničné termíny, tak aby to mohla stihnúť iba vybraná firma, ktorá sa na to pripravuje mesiace dopredu a potom, keď chce niekto iný niečo predložiť, tak s tým má problémy. Ostáva mu iba, dať poriadne úplatky, na čo vlastne aj všetci čakajú, že niečo dostanú. Také malé všimné. A potom sa divíme, že to u nás takto vyzerá. A ja som to nevedel už prehltnúť, ako ste vraveli. Bolo toho na mňa veľa. Robiť niečo s čím nesúhlasím, to sa dlho nedá. Potom človek nemá radosť zo zamestnania. V lepšom prípade chodí ako telo bez ducha do roboty, sadne si tam, odrobí, čo má a ide domov. A takto to robí celé roky. Horšie je, keď nenávidí svoju robotu. Ísť do nej je utrpenie. S nechuťou sa budí, keď je pri robote, už cíti žalúdočnú nevoľnosť a v robote len odpočítava, kedy konečne príde ten čas a s rýchlosťou namydleného blesku vyletí z budovy preč. Ale už cestou domov myslí na to, že sa tam  musí vrátiť a zase má pochmúrne myšlienky. A toto som ja nechcel. Preto som radšej stade ušiel.“

„Toto je ten dôvod, prečo teraz robíte čašníka? Nie je to škoda, robiť iba čašníka s vaším vzdelaním? Život máte pred sebou. Raz to môžete oľutovať, že ste sa dali na túto dráhu,“ povedal a ja som začal rozmýšľať, či sa náhodou nepoznajú s mojou mamou, či nie sme rodina. Ale asi sme neboli, nikto nespomínal, že by sme mali známych v tomto kúte Slovenska. Ale do pamäte som si poznačil, že to mám pre istotu preveriť.

„Nie, nezanevrel som úplne na stavbárinu. Chcel by som niekedy otvoriť niečo vlastné. Moje pôvodné sny boli, otvoriť si firmu a sám podnikať, ale teraz ma baví robiť barmana. Napĺňa to moje vnútro a aj moju peňaženku. Celkom slušne zarobím. Nemám sa prečo sťažovať, som spokojný,“ tá veta o peniazoch rodičov trocha ukľudnila, ale určite ma budú chcieť niekedy presvedčiť, nech sa vrátim k pôvodnej profesii, lebo to je moja budúcnosť. Ale to už vstúpila do rozhovoru Lucka.

„Nechajte aj mne troška Ďurka. Chcem mu ukázať, kam chodievam s Donom na prechádzky.“

Na Dona som úplne zabudol. Na toho som bol najviac zvedavý. Bol to Luckin pes. Ten mi nebude dávať žiadne otázky. Vyšli sme pred dom. Do ruky som dostal poriadny kus salámy.

„To máš na podplatenie. Keď mu to dáš, už si jeho na celý život.“

Spoza rohu na mňa vyletel malamut. Hneď sa k nám rútil. V očiach mu bola vidieť radosť malého dieťaťa.  Mňa si najskôr ani nevšimol, až po chvíli. Dal som mu salámu a v momente si ma obľúbil. Len si raz otvoril papuľu a celý ten kus prehltol. Potom celý čas chodil pri mne. Skôr ako kamarátstvo, čakal odo mňa ďalšiu salámu. Ale tá už nechodila. Ale to som mu len ťažko išiel vyhovoriť, keď moja ruka tak krásne voňala. V jeho očiach som bol asi škrob, keď som mu nedával a určite som predsa mal ešte niečo poskrývané, keď som tak voňal. Vyšli sme hore za dedinu, na kopec. Bolo tam krásne ako z obrázku nejakého maliara. Neskutočné. Ďalšia vec do ktorej som sa dnes zamiloval. Ale nebola to taká láska, ako ku človeku. Toto bola láska ku krajine. Pomaly sme sa prechádzali, držiac sa za ruky. Pri nás pobehoval Don. Nič sme nevraveli, chcelo sa mi počúvať lúku, čo hovorí vo vetre, cítiť trávu, jej vôňu, ktorá sa šírila vzduchom a pocítiť ju pod nohami. Najradšej by som sa vyzul a chodil bosý, aby som splynul s lúkou. Ale to som sa veľmi neodvážil. Neďaleko sa pásli kravy a nechcel som stúpiť do niečoho mäkkého, teplého a smradľavého. Aj keď ten smrad nie je taký strašný v porovnaní so smogom, ktorý sa dá cítiť v mestách. Tam sa nedá zhlboka nadýchnuť bez toho, aby človeka nezačalo dusiť. Pomaly sme išli ďalej, až po nejakej polhodine sme sa začali rozprávať.

„Chcela som ta zachrániť pred ockovými rečami. Už som videla, že chcel niečo začať. Dáky mega dlhý rozhovor o živote a o zahadzovaní príležitostí. Nevedela som, či by si sa nenaštval, ako na tvoju mamu, keď si bol u nej na návšteve.“

„Ale kde, to by som nevedel. U nej to bol len chvíľkový skrat. Teraz vôbec nemám náladu na hádky. By som len ticho sedel, počúval a myslel si svoje. A možno by ma aj presvedčil o svojej pravde a išiel by som si zajtra hľadať inú robotu.“

            Pomaly sme sa začali vracať domov. Ešte sme chceli chvíľu posedieť s rodičmi a potom som plánoval ísť domov. Lucka chcela ostať doma a o niekoľko dní prísť zase do školy. Bol už podvečer keď sme sa vrátili. Don sa spokojne usalašil do svojej búdy. Aj keď to bol pes, ktorý bol vyšľachtený na dlhé behy, teplé počasie mu nerobilo dobre. Určite si teraz predstavoval, ako leží na kope snehu a na ňufáku mu pristávajú vločky. Išli sme teda ešte za rodičmi. Dostal som kávu a začali sme sa baviť neformálne o ničom. Vtom sa otvorili dvere a vošiel chlapec, asi tak dvadsaťročný, dlhovlasý, oblečený ako metalista.

„Toto je môj braček,“ ale on sa na mňa ani veľmi nepozrel. „Nevšímaj si ho. Je to veľký rocker, nebaví sa s takými, ako si ty.“

„Tak to nie je rocker. Ja som bol za mlada tiež metalista, miloval som ten štýl, ale bavil som sa s hocikým. To nebolo o pohŕdaní inými štýlmi, ale o milovaní toho jedného a ostatné mať rád, ale nepočúvať ich. Po čase som zistil, že je jedno aká hudba mi hrá. Ide mi o to, aký je to spevák, aký ma vzťah k hudbe a čo pri tom cítim. Chodil som v tom období na veľa koncertov, cítil som, kto má radosť z hudby a kto to robí len pre peniaze.“

„To som ani ja nevedela, že si bol taký. A prečo sa ti páčil práve metal? Čo ťa na ňom tak priťahovalo?“

„Tá energia čo stade ide. Ako si to hudobníci užívajú na pódiu, s radosťou malých detí tam pobehujú a každý tón im robí radosť. Boli mimo stredného prúdu, na tomto sa nedalo zbohatnúť, takže to museli byť ľudia, ktorých to baví a netúžia po peniazoch. Hlavne to je vidieť na starých rockeroch, ktorí už majú niečo odspievané. Že to nie je také profesorské, ale od srdca.“

„Ja som bol za mlada depešák,“ zasmial sa otec. „Vtedy sme boli na nože s metalistami.“

„Tých ja teraz milujem. Mám všetky ich albumy a strašne rád by som išiel na ich koncert. Keď tu budú najbližšie, tak tam určite zájdem. Nezastaví ma ani pár koní.“

„Nechcete ostať u nás na večeru? Niečo tu pre vás nájdeme,“ opýtala sa ma Luckina mama. Asi sa jej nepáčilo, že viac menej podporujem jej syna v metale. Bolo jej vidieť na očiach, že sa jej tento štýl veľmi nepáči, ako aj to, ako sa metalisti obliekajú. Videla v nich skôr spodinu, ako milovníkov hudby a zlatistého moku, pivom nazývaného. S hrôzou som sa pozrel na hodinky.

„Nie, ďakujem, ale už budem musieť letieť domov. Zajtra idem do roboty a mám pred sebou ešte dlhú cestu. Veľmi dobre som sa pri vás cítil. Ďakujem za pozvanie,“ rýchlo som sa rozlúčil, zbalil a uháňal domov. Mal som z návštevy veľmi dobrý pocit. Normálne som sa aj tešil na to, kedy sa tam zase vrátim.

            Cesta domov prebehla celkom normálne. Uháňal som dosť rýchlo, ale cesty boli dobré a prázdne. Po tom dnešnom rozhovore som dostal chuť pustiť si metal. A počúvať ho strašne hlasno. V priehradke som našiel nejaké CD-čko a pustil som si ho. Ako som išiel ďalej, stále som pridával na hlasitosti. A čím hlasnejšie mi to hučalo, tým rýchlejšie som išiel. Ani som si neuvedomil a letel som stoosemdesiat. Len čo som to zbadal, hneď som pribrzdil a už som si dával veľký pozor na to, ako rýchlo idem. Aj keď to bolo pekelne ťažké, dodržiavať rýchlosť pri takej dobrej muzičke.  Len jednu haváriu som cestou videl. Čo si tí blázni s veľkými autami, ktorí majú vodičák dokopy tri dni aj s testami, nedajú povedať a nechodia troška pomalšie. Somár. Takto rozbil tatkove auto, za to ho otec riadne vyťahá za ušiská a iné si ani nezaslúži. Rozmýšľal som tak, ako keby som ja pred chvíľou nerobil také isté blbosti ako on. Keby som mohol, dám si poza uši. Ale to som nechal až na doma. Nechcel som aj ja spoznať nejaký strom z veľkej blízkosti.

             Ako som prišiel domov, hneď som zapol počítač. Bol som zvedavý, či môj kvietok bude prihlásený. A bol. Chcel som vedieť, čo o mne potom vraveli rodičia, keď nápadník vypadol z domu preč.

Ahoj láska, no ako som sa páčil rodičom? Neboli veľmi zhrození zo mňa, čo za obludu to k nim prišlo?

Ahoj lásočka, boli z teba veľmi prekvapení a celkom milo, aj keď sa im nepáčilo, že robíš ako barman. Asi mali pre mňa iného ženícha. A za dverami som počula, že ma radšej predajú do Turecka za desať tiav a jednu kozu. :)))))

Dobre vedieť. Zajtra idem hľadať ďalšiu robotu, aby som to mohol prebiť, prihodím o jednu kozu  naviac a aj slepého krtka s lopatkou pridám.

Rob si len srandičky, ale môj osud je už spečatený. Zajtra sa má prísť podpísať zmluva. Prosím, pekne prosím, ak ma máš rád, tak zožeň niečo viac, lebo ma už v živote neuvidíš.

Do kelu! Dobre slniečko, musím končiť. Idem zohnať čiernu pančuchu. Zajtra sa u vás vidíme aj so stádom krtkov a ťavou. Dobrú nôcku

Vypol som počítač a ani nepočkal na odpoveď. Vedel som, že ak to rýchlo nevypnem a budem čakať na odpoveď, budem musieť odpísať a potom zase čakať. A toto by som robil až do rána, alebo do chvíle, kým by ma moja láska neposlala spať. Ale za chvíľu mi prišla aj tak SMS s odpoveďou: Ahoj láska. Ja som to tak nemyslela, žartovala som. Pre istotu som potom vypol aj mobil, musím túto hru hrať až do konca. A musím sa aj vyspať. Cesta bola náročná a robota zajtra bude ešte viac. Ráno jej niečo pekné napíšem, pred tým, ako pôjdem do roboty. Umyl som sa a išiel som spokojne spať. Ešte pred tým ako som zaspal, som vymyslel, čo jej napíšem.  

Ráno som zapol mobil a mal som tri neprijaté hovory od Lucky. Hádam si nemyslela, že som niečo také spravil. Aj keď som bol podľa niektorých šibnutý, na toto by som sa nedal nahovoriť. Ráno som jej iba napísal, že všetko dopadlo ako malo a nemá sa ničoho báť, že je zachránená. Potom som dva dni robil ako blázon, aby som mohol zohnať nejakých krtkov. Samozrejme plyšových, ale chcel som ich čo najviac, aby som ju prekvapil.