Existujú 2 základné druhy stretnutí s cudzími.

1. Tie, ktoré označujeme ako nepríjemné alebo by sme minimálne nechceli, aby sa zopakovali. Alebo ich nazvyme jednoducho...čudné.

Osobný príklad: Stojím si na zastávke a čakám na električku s rukami vo vreckách, lebo je neuveriteľná zima. Zrazu sa z davu ľudí vynorí pri mne tak trochu zvláštne vyzerajúci mladík. Diplomaticky povedané "street style child". Na plnú hubu povedané - s trochu nižším intelektom. Asi. Nechcem súdiť, ale viem, že to robím. Ale vyzeral tak. S radosťou a nahlas mi vraví "Ahoooj". Odpovedám mu rovnako veselým tónom že nazdáááár, lebo prvých desať sekúnd som v tom, že ho asi poznám, len si ho neviem zaradiť a spomenúť si. Podáva mi ruku a mne v tej chvíli dochádza, že ho nepoznám a tiež ma napadajú rôzne príbehy o ketamínovom vrahovi v Bratislave a podobne, takže ani ma nenapadne, aby som mu podala tú svoju. Na to sa tak "krásne" usmeje a vraví: "Aká si dnes pekná", ešte ma pohladí po ramene a kým sa stihnem spamätať, mizne v električke. Stojím tam dvojnásobne zamrznutá, chladom aj šokom, a neviem čo na to povedať. Spolužiačka na mňa hľadí a v očiach má asi sto otáznikov, ale neviem jej dať vysvetlenie, lebo sama neviem, o čo išlo. Neverím, že sa niečo také stalo mne, vždy som také príhody iba počula. Ale nie, veď to bolo vlastne milé. Také ako z tej Amélie, také absurdné. Ešte keby vyzeral ako Mark Darcy, bolo by to dokonalé. Takže to nebolo nepríjemné stretnutie s cudzím človekom. Len neviem, či by som chcela, aby sa zopakovalo...

2. Tie, ktoré neváhame označiť ako príjemné, milé, zauijímavé a nevšedné. Ale hlavne... príjemné :)

Osobný príklad: Stojím si opäť na zastávke, tentokrát pred intrákom. Nie je tam až tak veľa ľudí ako zvyčajne, preto si aj pár obzerám. Nič zvláštne, veď obyčajní cudzí ľudia. Periférne vidím, že za mnou stojí nejaký chlapec v čiernom kabáte. Viac neviem, lebo sa nechcem obzerať. A je to len chlapec v kabáte. Príde konečne autobus, posledné dvere zastavia priamo predomnou. Hurá, sadnem si do štvorky. A chlapec s kabátom si sadá vedľa mňa. Pohoda, veď to sa stáva na zastávkach a v busoch. Pri prechode cez koľajlnice to nami klasicky pekne ponadhadzuje hore, dole a preistotu aj do všetkých strán a my sa buchneme ramenami (zase rameno). Vystupuje na tej istej zastávke. A ide na tú istú električku, č. 12. Ibaže on nastupuje prednými a ja idem úplne najzadnejšími (mám rada tie zadné, neviem prečo). A stretáme sa niekde v zadnej časti, tesne vedľa seba. Aj by som sa pousmiala. Aj sa pousmejem, sama pre seba. Cesta je dlhá (10 min), zaujme nás ten istý psík na prechádzke a tá istá reklama, teda aspoň tak dedukujem. Všímam si ho viacej, keď si opiera hlavu o ruku držiacu sa tyče. Má šál domodra, trochu kučeravé tmavohnedé vlasy, trochu povyrastené. Zozadu sympaťák,no. Spredu ho nechcem skúmať, aby nemal pocit psychického obťažovania náhodou. Ale má hodinky na ruke. Páči sa mi, keď chlapci nosia hodinku. Tiež neviem prečo. Možno potom vyzerajú viac v obraze...Vystupuje asi na tej istej zastávke, pretože tesne pred ňou, keď sa postavím pri dvere, sa postaví tesne za môj chrbát. A stojí tam, tesne za mnou. Vystúpim a pohltí ma dav, chlapca strácam z dohľadu. V duchu si povzdychnem, ktovie kam išiel. Prejdem cez cestu a tesne pred ďalším prechodom sa z ničoho nič objaví po mojej strane, kráča vedľa mňa. Stojíme vedľa seba na prechode. Stále neviem, ako vyzerá, vidím len kabát. Celú cestu do školy ide za mnou. Chodí na tú istú fakultu. Cez dvere ideme spoločne a on sa zastaví pri automate na kávu, ja idem na poschodie, pred triedu. A tým sa naše 20 minútové stretnutie končí. Keby som ho stretla znova, už ho nespoznám. Tak to bolo rozhodne jedno z tých milých stretnutí. Zvláštny pocit tichej spolupatričnosti, že ideme z toho istého bodu, na rovnaké cieľové miesto. Každý deň stretneme minimálne jedného človeka, s ktorým by sme sa chceli zoznámiť. Toto bol dnes ten môj. Netuším, čím ma zaujal, jednoducho zachytil moju pozornosť. Možno sa zachytila vo vláknach toho jeho kabátu. Chlapci v čiernych zimných kabátoch sú sexi. Mali by to vedieť tí, čo nosia hip-hoperské bundy, číslo XXXXXL. Jednoducho je to tak....