Vždy som sa chcela venovať niečomu tvorivému. Či už sa to týkalo výtvarnej scény alebo inej... Začala som sa venovať písaniu. Najskôr len poviedkam, ktoré som však nikdy nedokončila...a keď som sa k nim vrátila, prišli mi trápne alebo akoby skopírované z už existujúcich príbehov.

Veď uznajte, že v dnešnej dobe je už naozaj ťažké nájsť niečo, čo ešte nikde nebolo použité. Preto som od príbehov prešla k žurnalistike. Vlastne som sa k nej dostala celkom náhodou vďaka profesorke na mojej strednej škole. Redakčná rada školského časopisu práve končila a potrebovali niekoho, kto by ich nahradil. Vtedy som sa stala šéfredaktorkou a novinárkou v jednej osobe. No ani na škole nie je veľa o čom písať, aj keď... vždy sa nájde niečo zaujímavé, čo treba poriadne prevetrať...

Neskôr som prešla v rámci školskej praxe do redakcie miestnych novín. Začalo to byť pre mňa zaujímavejšie. Stýkala som sa s viacerími ľuďmi. S tými zaujímavými aj s tými menej zaujímavými. Boli to ľudia, z ktorých ste odpovede buď ťahali ako z chlpatej deky alebo to z nich naopak vypadlo tak rýchlo, že ste ich takmer nestačili poriadne sledovať.

Nevenovala som sa len jednej rubrike. V redakcii sme museli byť všestranné, bodaj by nie, keď sme na to boli až dve. Zakaždým som sa dozvedela niečo nové. Raz z oblasti športu, zdravej výživy, obyvateľstva či kultúry. Dokonca som  niekoľkokrát natrafila aj na politiku.

Vďaka tejto činnosti som sa trochu priblížila ľuďom v našej mestskej časti, aj keď je pravda, že ma väčšina z nich na ulici ani nespozná. Som niekym, kto im umožňuje náhľad do toho, čo sa deje okolo nich. Dalo by sa povedať, že im prinášam informácie, ktoré môžu ovplyvniť sivú realitu všetdných dní. A to je niečo, o čo sa chcem pokúšať aj naďalej.

Petrea