Nevládzem sa stále snažiť, potom veci nechať tak, byť optimistická, večne prijímať, nevzdávať sa, potom sa vzdať, bojovať, alebo len tak byť súčasťou... súčasťou tohto tu? Veď žijem z posledných síl.. nemám z čoho zaplatiť bývanie, som sama, nemám prácu a nedokážem si ju zohnať, nič mi neprichádza, všetky dvere akoby boli predo mnou zatvorené a ešte aj to jediné, čo mi dávalo zmysel, robenie filmov do školy, už ani na to nemám síl a už ani neviem akým smerom sa to uberá. Najradšej by som si ľahla, opustila telo a na všetko sa vykašľala. Na čo mám s vecami bojovať? Kvôli čomu? A kvôli čomu tu som? Kvôli tomuto? Nejaký vyšší zmysel? Aký vyšší zmysel? Kto si ho vymyslel? Alebo som otrokom nejakého vyššieho zmyslu? To si niekto zo mňa robí srandu? Prečo vždy keď sa začínam cítiť šťastne, sa to nejak dotrtká a ja sa stále musím snažiť to celé nejak prejsť, pochopiť, alebo sa poučiť - ako o tom všetci tak strašne radi rozprávajú... za čo mám byť vďačná? Pred týždňom mi mama vravela že sa jej sníval sen, v ktorom sedela a plakala, pretože už nezvládala žiť život, ktorý žije. V sne som prišla za ňou a povedala som jej „mami neboj, nie si sama, ja som tiež nešťastná“. To ju vraj upokojilo. To na toto tu sme? Alebo vôbec nechápem tomu, ako treba žiť? Nech sa snažím akokoľvek, nech urobím čokoľvek, zmením čokoľvek, svoj pohľad, spôsob robenia vecí, životosprávu, vnímanie seba samej alebo života, vždy sa na konci dostanem do rovnakých sračiek v akých som teraz. Neviem sa naučiť normálne žiť? Alebo mám na hovno karmu? Neviem čo mám robiť. Neviem.