Nie bohužiaľ nie. Hoci by to bolo jednoduchšie, keby som mala IQ 80 a s dreveným káčerom by som sa hrala spolu s ostatnými dementnými detičkami na Hlavnej ulici dajakej cigánskej osady. Nemala by som problémy čo na seba, čo so sebou, čo pre seba.....stačilo by mi, keby boli uspokojené moje primárne potreby. Nemusela by som myslieť, spájať, kombinovať, prepočítavať, predýchavať, skrátka by som nemusela používať mozog. Síce s tými necelými 4 percentami, čo využívame, to tiež nie je žiadna sláva.

Ale nie som bláznivá, odhliadnúc od toho, že si tak pripadám. V málo čom vidím zmysel, dalo by sa skôr povedať, že mi zmysel väčšiny vecí uniká alebo mu jednoducho nerozumiem.

Vždy som neznášala beh. Bol mi úplne protivný. Hnusilo sa mi behať, nudila som sa pri tom, nevidela som v tom pointu. Teda okrem pichania v boku a lapania po dychu na konci každého pokusu. A v utorok som sa pristihla ako si šnurujem botasky, obliekam mikinu a hybaj behať. Cez park pri stanici, krížom a späť. A cítila som pri tom zvláštne zadosťučinenie. A hlavne picahnie v boku. No nevadilo mi.

Svoj beh o život som si zopakovala ešte v to popoludnie. Šmarila som na stôl dvacku za čaj, zamrmlala pár fráz o tom, že som Ťa rada po takom dlhom čase videla a pekný deň a rozbehla som sa. Rozdiel bol iba v tom, že namiesto relatívne bezpečných botasiek, som mala na nohách flip-flopy, miesto mikiny tričko s nekresťanským výstrihom a namiesto pichania v boku ma pichalo pri srdci. Tiež som lapala po dychu, nie z únavy, ale kvôli sopľom, čo mi tiekli z nosa a slzám, čo sa mi valili po tvári. Krížom cez park až po najbližšiu lavičku. A tam som rozmýšľala, či sa správam ako kurva, kvôli tomu, čo mi robí moje okolie, alebo kvôli tomu, že ňou skutočne som...