- Vieš, že človek je tým, čím chce byť. Isto to vieš. Veď aj ty si takým bol. -

A videl som len biele svetlo. Nevládal som sa pohnúť, či len otvoríť ústa. Musel som hľadieť do toho svetla a počúvať šepot, ktorý sa mi rozliehal hlavou. Nemohol som sa brániť. Len odpovedať.

- A kým si sa ty snažil byť, kým si chcel, ostatný umierali .-

Svetlo začínalo priberať tmu. Vynárali sa predo mnou tvary minulosti, na ktoré som sa už dávno snažil zabudnúť. Boli príliš živé, aby som blúznil. No aj napriek tomu som myslel, že sú skutočne tam. Ak by som mohol dotkol by som sa ich. Ak by som mohol.

- To nie je pravda, - odpovedal som

 Bolo to jediné, na čo som sa zmohol. Vždy som sa príliš sústredil na minulosť. Nevedel som sa od nej odpútať, a to, čo mi vírilo v hlave, spôsobovalo muky.  Bol som súčasťou niečo veľkého. A sám som sa od toho odtrhol. Bez toho aby som hocikoho upozornil. Toto bola pomsta sa moju pochabosť. Ja som trpel.

- Nie je? Prečo inak by si bol tu? Sám, opustený, ak by to bolo bez príčiny. –

Vysmieval sa mi. Bol hlasom bez tela a predsa mal rozum. Prišiel mi oveľa múdrejší ako ja. V tej chvíli. A neskôr to bolo iné. Ale až neskôr a to som pochopil, až keď som to nepotreboval. Preto som sa sem vybral. Na miesta kde neleží nič iné, samota. Strach a smútok. A ja.

- Smrť je nezodpovedná. –

On o tom mohol vedieť. Nezdalo sa mi, že by niekedy žil. Na to bol príliš neskutočný. Akoby ani nebol tým svetlom. Iba hlasom niekde v mojej hlave, ktorý som si premietal na plátno. Film podľa želania. S možnosťou opakovania, kedykoľvek budem chcieť. Iba ak by som...

- Ani o nej neuvažuj. –

Akoby to išlo inak. Na mieste kde smrť dávala dobrú noc a zároveň ťa vítala do nového dňa. Stačilo urobiť maličký pohyb a bol by som v pokoji. A nikto by ma už nemučil. Nehovoril mi čo robiť. Ani s kým a kedy. Bol by som voľný na miestach kde by ma už neťažilo moje telo. Všetky jeho bolesti a to čím som nikdy nemohol byť. Bol by som voľný. Stačilo tak málo. Len malý krok pre človeka ...

- Práve preto sa nemôžeš pohnúť –

Nemôžem sa pohnúť, lebo sa nechcem pohnúť. Nie pre to, že mi v tom niečo bráni. Nechcem umrieť takto. Smrť bez publika je ako láska bez vášni. Zostane zabudnutá. A tým pádom bez zmyslu. Chcem ostať žiť, až kým sa nenájde niekto, komu by som chýbal. A potom už nebudem chcieť odísť. Čím ďalej tým menej mi dávalo zmysel, čo tu vlastne robím.

- Chcel si sa dozvedieť niečo o smrti. Musí ti stačiť, že to nie je to, čo si očakával. –

A čo som vlastne očakával. Že ak umriem, budem mať od všetkých pokoj. Nebude ma trápiť to, že sa neviem k ničomu dostať. Všetko musí prebolieť. Bojím sa, že toto neprebolí. Nebude na to dostatok času. Ja sa len prehupnem cez ten okraj a skončím tam, kde som skončiť nechcel a pritom som po tom tak túžil. Teraz si len vybrať, čo je momentálne lepšie.

- Spomeň si, čo si hovorieval o smrti. –

Čo som hovorieval. O smrti som rozprával už dávno. Teraz je to pre mňa samozrejmosť. Niečo o čom vôbec netreba hovoriť. Je to koniec. Posledná bodka za vecou nazývanou život. Až kým nezablúdim ďaleko za jej hranice. Ale to asi nebolo ono. Mal na mysli niečo iné. Niečo na čo už dávno zabudol. Ale bola to pravda.

- Neboli to tvoje myšlienky . –

Neboli. Bolo len málo myšlienok, ktoré som si vážil. Ešte menej, o ktorých som si myslel, že si ich oplatí zapamätať. Absolútne minimum sa týkalo smrti. Cestu do môjho podvedomia si razili dve vety.

- Začínaš na to prichádzať –

Začínam.

- A smrť je zlo – tak bohovia dali: veď keby bola krásna, tiež by umierali...-

Presne to chcel počuť. Akoby k tomu celý čas smeroval. Akoby sa snažil...

-Nikto nevie, čo je smrť a predsa sa jej všetci boja, akoby uznávali, že je najväčším zlom, možno je pre človeka najväčším dobrom.-

A pokračoval. Dve vety, ktoré mi niekedy zmenili život. Ktoré sa ku mne vracali, akoby vždy vedeli, že budú tými, ktoré ma zachránia, alebo zničia.

- Vravel som, vyberte si čo pre vás znamená smrť...-

Dával som túto možnosť iným. A teraz sa táto otázka ovplyvní mňa. Čo pre mňa znamená smrť. Dobro, či zlo. Čierna, alebo biela. Príliš jednoznačné a zároveň ťažké. Stačilo sa len rozhodnúť. Jedným slovom dokázať zmeniť tak veľa. A pritom som nevedel, čo ma čakalo. Bál som sa. Bál som sa už len toho strachu, ktorý sa vo mne objavil. Nevedel som, čo s ním. Ale musel som sa rozhodnúť.

- Akou zbraňou si bojoval, takou skončíš. –

Nakoniec som sa zmohol, aspoň na to, aby som zavrel oči. Už som nevnímal hlas, ani minulosť. Budúcnosť bola natoľko vzdialené, akoby ani nemal prísť. Bol som len ja a môj koniec. Koniec, ktorý mohol znamenať aj začiatok. Len sa správne rozhodnúť.

Zacítil som slabý vánok. Prešiel mnou, obtrel sa o moje ruky. Vanul mi vo vlasoch a pritom akoby odo mňa niečo chcel. Otvoril som ústa, aby som sa ho mohol nadýchnuť. Už som ovládal svoje telo. Mohol som sa bez myšlienkovo hodiť dole a umrieť. A predsa som nemohol. Bránil mi v tom práve vánok, ktorý prišiel. Nadýchnutím som ho prijal. A on prijal mňa. Vzniesol som sa na jeho krídlach. Trvalo to iba chvíľu. No dostatočne dlho na to, aby som si uvedomil, kto som. Som to ja kto ovplyvňuje svoj život. Nie iný, ktorý možno ani nevedia, čo činia. Iba ja rozhodujem, kým budem. Iba ak to zvládnem, môžem žiť. Iba ak budem človekom.

Žijem, aby som videl ľudí umierať a aby iný dokázali smrť prekonať. Lebo ja som sa jej postavil a zvíťazil som na miestach, kde smrť dávala dobrú noc a zároveň ťa vítala do nového dňa. Na zemi.