Lezim na hrubej bielej ciare, ktora nikde nezacina ani nekonci.
Obri, z ktorych ma niektori porazili, tu okolo mna lietaju a nejavia sebemensi zaujem o taku zbytocnost ako som ja.
Este vcera som kludne lezal na kopci v trave a vyhrieval sa na chladnom slnku. Pozoroval som tychto obrov z uctihodnej dialky. Obdivoval ich. Bal sa ich. Hlad ma zahnal na kraj ich nekonecneho uzemia, ktore teraz lezi pod mnou, chladne a vlhke.
Nad hlavou sa mi prehanaju vtaky s dlhymi kridlami, ktorymi vobec nehybu, a obrovskym chvostom. Zeby ich ten drzal nad zemou?
Kludne odpocivam a ked sa chcem zodvihnut a ist dalej, zistujem, ze nemam kam ist. Som viazany na toto chladne uzemie obrov.
Moje telo je z polovice prevratene zvnutra do von, akoby ste prevratili svoj sveter.
Druha polovica je stale takmer nedotknuta.
Druha polovica stale pripomina zvyskok psa, ktory este vcera odpocival na kopci v trave.
Teraz, zrazeny k zemi, rozliaty a rozvlaceny na stovky kusov, nacuvam zvuku odpornych pneumatik aut na dialnici.
To oni ma pred par okamihmi porazili a ukoncili krasu, ktoru som predtym poznal ako svet.
Telo mi prave odvazaju zberatelia tiel. Ti ho neskor spalia a polozia do masoveho hrobu tiel zberatelov.
Ja ale stale zostavam lezat tu, priputany k hroznej odstavnej ciare dialnice kdesi medzi Banskou Bystricou a Bratislavou.
Rychlo sa skoncil moj kratky zivot. V jednom okamihu.
Tak rychlo, ako sa raz v okamihu skoncia zivoty lietajucich obrov, ktori ma stale neprestavaju ignorovat...