Nikdy som si nemyslela, že mi na niekom môže záležať viac, ako na mne samotnej...

Adam Smith niekedy v 18stom storočí povedal, že egoizmus je hnacou silou ekonomiky a že je dobre, keď každý nasleduje v princípe svoje vlastné záujmy.. Tak sa všetci poskladáme do puzzlí trhového mechanizmu a vytvoríme super equlibrium dopytu a ponuky, ciže rovnováhu.. Harmóniu. Žiadne prebytky na trhu. Žiadny komunisti. Proste radostný, slobodný, liberálny fajn život podľa toho, čo sa komu ako páči a čo sa komu ako chce.

Aj moje poznatky zo psychológie súhlasia. Máte žiť podľa toho, čo a ako sa vám chce a čo vám diktuje vaše srdce. Jedine tak je to správne. Jedine tak si cvičíte intuíciu a umenie žiť.. Vnímať krásu a tak...

Adam Smith. Jack Canfield. Motivačné videá s Jimom Carrym. Eckhard Toll a jeho prítomné momenty.. Shakira.. Všetci o tom vedia. Len moja Eliška nie.

Rada by som jej vysvetlila že pre nastolenie rovnováhy je nevyhnutné, aby som si išla ľažkať.. Ospršila sa.. Vypila aspoň liter zeleného čaju, alebo keď nie, tak aspoň pohár vody... Umyla si zuby, lebo ma z nedostatočnej ústnej hygieny začínajú fakt pobolievať... A urobila všetko pre moju duševnú a fyzickú pohodu, aby sme teda prispeli ku globálnemu eguilibriu.. K nastoleniu rovnováhy...

Ale moja Eliška plačká. Chce sa čičíkať na mojich ručičkách. Boh vie, že to robím rada a vydržím to robiť aj celkom dlho, ale... sú momenty, keď by každé rozumné bejbi malo pochopiť, že stačilo! Že ideme do kočiarika, že haji haji..

A tak ju siedmy krát uspím. A ona sa siedmy krát zobudí.. A ja ju teda zasa zoberiem a čičíkam a dívam sa na seba v zrkadle, že čo za mastné monštrum o tretej poobede len v tielku a nohavičkách... Nechápem. Veď som bývala pekná. Dokonca si dovolím povedať, že miestami kočka na zahryznutie... Ach jaj. Bejvávalo....

A potom.. Raz.. V jeden piatok sa mi stala vec.. Že je večer.. A Eliška spiká.. Spinká, spinká spinká. Vôbec si nejde vyplakať tie malé pľúcka, ani moje srdce, ani nič. Proste spí. A môj muž povie, že idem na pivo a ide.. A ja som zrazu sama.. Chodím z izby do izby a neviem čo so sebou... Je ticho. Všade je ticho. Nemám podnety na plač, ani na obesenie sa.. Je to divné. Chce sa mi zavolať mužovi, že má príjsť domov, že mu chcem zase plakať na rameni a rúcať sa, že som celá nemožná. Chce sa mi zobudiť Eli, že má plakať! Že veď plačká každý večer, tak prečo nie dnes?!! Čo s načatým večerom? Čo s načatým životom?... A vtedy si uvedomím.. Źe hoci sa rúcam a bláznim a hoci ma bolí ucho od nervov.. Stále by som vládala. Aj tisíci krát ju zdvihnúť z toho kočiarika.. A hontrlákať, ako vraví moja svekruša. Áno.. Aj tisícikrát...

Lebo je krásna. Lebo vonia. Lebo vyzerá ako anjelik. Modrooký, blonďavý.. Vyzerá tak, že keď sa niekto pozrie a kľudne sa môže pozerať aj z diaľky, povie o mne, že to je tá pani, čo si adoptovala dieťa! Lebo je tmavá a opálená, má čierne oči a čierna je celá jak vrana.. A drží v náručí ľaliovú bábiku....

Sakra nie!!! Neserte ma! Je moja.. To ja som si ju vygrckala, to ja som nespávala, to ja som mala bolesti žalúdka, to mne tŕpla ruka, to mňa celú rozrezali, ako toho vĺčka a vybrali mi ju ako babičku spolu s Karkulkou!! Moja je! Chápete!? Rozumiete?!....

A potom jej zase nenamerajú ušká a mamičky na modrom koňovi ma utešujú, že s aparátikom v ušku to vôbec nie je zlé... Idem si vyrevať oči, pľúcka a zase svoje srdce.. Tentokrát ja. Aparátik... Choďte a strčte si ho do zadku! Celý jak je.. Strčte si ho tam, kde slnko nesvieti, lebo moja Aguška určite počuje!!!

Agúúú.. Agúúú.. iih,, ooh.. ehh.. ge g ge.. Robí toto nepočujúce dieťa?!.. Ja neviem, čo merajú... Ale merajú a výsledky sú na prd makový. Máme príjsť na kontrolu... Sestrička zahlási, že asi ťažká porucha sluchu. Najradšej by som ju chytila pod krk a napľula jej do ksichtu!!! Aj s tými jej káblami a meradlami, čo stoja presne za ten prd makový....

Veru.. Neviem, aký debil povedal, že materstvo je krásna vec. Najkrajšia na svete. Väčšinu času mi tečú didy.. Malej pchám fľašu so sunarom, lebo slečna sa s didkami obťažovať už nemieni.. Možno raz za čas, keď má náladičku.. Väčšinu času testujem toto možno nepočujúce dieťa tým, že vydávam rôzne zvuky, trieskam jej pri uškách vecami, na čo sa toto nepočujúce dieťa ľaká a len povie, že agúú agúú.. Tak nechápem.... Väčšinu času myslím na to, čo všetko budem robiť, keď to raz skončí a pritom aj tak viem, že to už nikdy neskončí...

Snívam o tom, ako pôjdem ku kaderníčke. Ako schudnem a budem sa zase rúžovať. Snívam o tom, ako mi raz Aguška odpovie na tie moje otázky smerované do jej tváričky, že "Však ty počuješ, Agúšik?! Však ty si zdravé, počujúce dievčatko?!"... Ako povie, že "Jasné mami, neotravuj" a ja si poviem, že jasné a nebudem teda ďalej otravovať...

Snívam o tom. Ako sa prestanem trápiť, zase začnem čítať svoje motivačné knižky, ako napíšem sama super motivačnú knihu, keď ich teraz píše už aj ten jeden Janko z telerána..Všetci píšu motivačné knihy... Ako budem super a ako to spoločnosť ocení a dá mi na čelo nálepku, že áno. Si super.

Ale keď sa naskytne krátka chvíľka... Keď mám čas sa nadýchnuť.. A umyť si vlasy.. Tak si poviem, že nechcem. Že je to dobré jak to je a ja nejdem ani do roboty, ani knihy vypisovať, ani si rúžovať ksicht. Chcem byť tu. A chcem byť teraz.

Ježiš by bol na mňa hrdý. Aj Eckhard Toll s tými svojimi prítomnými momentami.... Aj učiteľka jogy. Aj autoškola, ktorú by som druhý krát asi z fleku poslala do tam... Z fleku.

Baba na materskej sa už s ničím neserie!