V rannom veku som prekonal tazku otravu lentilkami a to na mne zanechalo neblahe nasledky. Zo sna som vykrikoval "nie lentilky nie, uz nechcem, len lentilky nie" teda aspon tak mi to bolo prezentovane od starsich spolubyvajucich. Vyrastal som v rodine obuvnika a prave preto mam zodrate prave chodidlo podla hesla (ktore je mimochodom pravdive) ze obuvnikove deti chodia bose. Ja nielenze som chodil bosy ale aj smedny, pretoze moja mama kopala studne po dedinach.

Moji surodenci so mnou neludsky zachadzali, zatvarali ma do skrine, po ktorej nasledne buchali a strasili ma, ze pride ratafak plachta. Nikdy neprisiel, ale aj tak som sa bal. Bratia mi casto robili velmi zle, vyhadzovali ma aj s postelou von oknom. Teda to vlastne ani nebola postel, skor iba taka karimatka ci skor molami a voskami prelezeny madrac. Otcovi som to nemohol povedat, pretoze by ma zobral skusat topanky. Skusal ich na mojej bosej nozke. Musel som si ju obut a on mi potom zabijal odspodku klince. Raz bol velmi opity a tak sa stalo co sa stat nemalo. Zobral velmi velke klince, no nesumerne velke s mojou bolestou. Pribil mi topanku k nohe. Nedal sa vobec odradit. No a vdaka tomuto precinu som mohol chodit dva roky obuty v susedovych topankach. Vsetky deti mi ich na dvore zavideli. Hmmm, zlate casy.

Topanky vsak mali aj svoju nevyhodu. Nemohol som hravat s chlapcami futbal, pretoze som raz, ano, dobre citas iba RAZ rozpichol futbalovu loptu, za co som dostal patricnu bitku, ktoru nariadili moji bratia. Takymto sposobom som sa zbavil mliecnych zubov. Bratia mi vymysleli prezyvku strbac - kok*t. Nerymovalo sa to, ale aj tak ma tak volali. Na urcity cas som sa teda utiahol do seba a zacal som studovat chemiu, fyziku a hru na harfu. Bratia mi to striktne zakazovali ale ja som to rovnako strikne porusoval.

Pred spanim, ked som ulozil opiteho otca do perin a mamu som zlozil z kredenca, som sa zavrel do komory a tam som studoval. Musel som vsak pozorne pocuvat, ci moji bratia nahodou nebudu nieco potrebovat. Stacil len jediny moment, keby som ich vyzvu na moj prichod neuposluchol a moje studium by som predcasne a tragicky ukoncil. Nechcem na to ani len pomysliet a ani neviem kde som vlastne bral tu odvahu na studium. Casom vsak moje mozgove zavity pracovali rychlejsie ako bratove oci a napriek mojej fyzickej nevyspelosti som uz dokazal bratov dobehnut.

Vsetky knizky ktore som mal od stareho Halamu som pracne uschoval v komore a bratom pri ich tradicnej otazke: ako ta potrestame?, som odpovedal: neviem, len ma prosim nezatvarajte do komory, je tam velka mys. Pochopil som, ze moji bratia mi robia len to coho sa bojim. Takze som postupne moje studium ciastocne zlegalizoval. Bratov som postupne sr.. dajme tomu hneval umyselne aby som skoncil v komore a obzvlast ked som sa pustil do jadrovej chemie.

Zdalo sa, ze svita na lepsie casy, ale opak bol pravdou. Moji bratia sa jedneho osudneho marcoveho dna zavreli do komory, odkial som pocul hlasne kaslanie a popod dvere sa vynaral dym. Ucili sa fajcit a moja odborna literatura si to skaredo odskakala. Vlastne ani neskakala, pretoze keby to vedela, tak by cez ten ohen urcite vyskocila. Viac z mojho zivotopisu nabuduce ...