Kdesi som čítala peknú myšlienku: "Snaž sa nebyť kritický k maličkostiam." Pekné. Ja by som dodala "Naopak, nauč sa si tie maličkosti uvedomovať a ceniť." Snažím sa o to už nejaký ten piatok. Teší ma keď je vonku slnečno, keď sa usmejem na cudzieho človeka a on sa usmeje späť, keď ma predavačka v obchode odzdraví. Zlepší mi deň, keď dostanem milú smsku, keď na dennom menu nájdem niečo, čo mi chutí a keď ráno zistím, že ešte 20 minút môžem spať. A najlepšia kombinácia je zobudiť sa v nedeľu ráno a počúť, ako vonku padá dážď na listy stromov pod oknom. A zavrieť oči a spať ďalej s vedomím, že je nedeľa. Tiež ma teší, keď idem autom okolo zelených polí, ktoré mi pripomínajú Írsko alebo keď stihnem električku. Maličkosti tvoria svet, to všetci vieme. A aj tak na to zabúdame a nevážime si ich. Dnes som rozbila misku. Chcela som utrieť riad, ale bolo ho tam toľko nakope, že sa zošmykla a už bola na zemi. Vykríkla som. Kopa riadu sa zosypala ako domček z karát. Ako sa niekedy zosypávajú ideály. Upratovala som, čo zostalo, črepy po celej kuchyni. Ľudia sú ako také misky. Občas prázdni, občas preplnení (záleží len, či obľúbeným alebo nenávideným jedlom) a sem-tam sa jedna časť z nich utrhne, zosunie, rozbije...Keď sa nám niečo doma rozbilo, rodičia vždy vraveli, aby sme si so sestrou obuli papuče a nebehali bosé po kuchyni. Rozmýšlam, koľko času treba, keď sa v človeku niečo rozbije, aby nezostali po páde žiadne stopy, žiadne črepy, ktoré by nás mohli zraniť. A keď sa v nás niečo rozbije na milión márnych kúskov, oplatí sa to vôbec lepiť dokopy? Alebo je lepšie pozametať, čo zostalo, hodiť to za seba a pohnúť sa ďalej? To je otázka, tu sa môže aj Hamlet schovať... Ako som zametala, prišiel do kuchyne pes pozrieť sa, čo sa stalo. Začala som naňho kričať, aby išiel preč. Škaredo som kričala. "Choď preč! Vypadni! Zmizni! Padaj!" Zvláštne, ako niekedy na tých, čo milujeme, nepekne kričíme, aj keď dôvod, prečo to robíme je ten najúprimnejšie najkrajší - nechceme, aby sa zranili, aby sa im niečo stalo. Tak na nich kričíme, aby sme ich odplašili. Išla som potom za ním, pohladkala a pritúlila. Povedala som mu rečou tela, že ho mám rada a nemyslela som to tak. Ešte zvláštnejšie je, ako aj po takom kriku dokážeme rýchlo odpustiť... Bola som naštvaná. Na toho, kto ten riad tak blbo naukladal a hlavne na seba, lebo ma nenapadlo, že by sa niečo mohlo stať. Bola som zase raz neprítomná, myšlienkami už v Dubline, niekde o mesiac neskôr, na mieste, ktoré existuje len v mojej hlave a s ľuďmi, o ktorých existencíí len matne tuším. Bola som naštvaná, tak som šla behať. To robievam. A pridala som si o jeden okruh naviac. Aby všetok hnev šiel von. Von a už sa nevrátil. Poviem Vám tajomstvo: Beh je úžasný. Predtým som ho neznášala, ale teraz... Ak nejdem jeden deň behať, cítim sa lenivo. Nie je to o chudnutí, aj keď to je príjemný vedľajší efekt. Je to o psychike. Beh je v mnohom ako sám život. Sú dni, keď jednoducho nemôžete vydržať, aby ste začali a zabehnete celú dĺžku aj niečo naviac bez problémov. A potom sú horšie dni, keď musíte sami seba doslova dotiahnuť na štart. Po pár stovkách metroch Vás však začne pichať v boku a máte pocit, že sa radšej otočíte a pôjdete domov. Vtedy máte na výber. Je to len na Vás a o tom, či máte chuť a vôľu sa prekonať. A o tom je beh. O prekračovaní ustálených hraníc. Či dobrý alebo zlý deň, prvých 15 minút je kritických, nohy sú ťažké a bolia, pľúca nevládzu a v hlave stále niekto kričí, že sa to nedá. Naučila som sa nepočúvať v tomto prípade svoje telo. Po týchto ťažkých minútach príde zrazu moment, keď nohy začnú byť ľahšie, pľúca vzdajú námietky a myšlienky prestanú blúdiť, zastaví sa celá myseľ a v hlave nemáte nič, len bežíte a vnímate rytmus hudby a beh je zrazu iba akousi mechanickou pomimo činnosťou, zatiaľ čo Vy si vychutnávate prírodu okolo. A garantujem Vám, že prídete domov s takým pocitom, aký Vám jedlo, telka alebo facebook vytvoria len veľmi ťažko :) Začali sa maturity. Držím maturantom palce a pripájam to staré a otrepané: Nebojte sa, zvládnete to, ani nebudete vedieť ako. Zbytočne sa obávate. Takto pred rokom som mala chuť zastreliť každého, kto mi to povedal a kto nemusel sedieť na lavičke pred triedou a opakovať si milión otázok s pocitom, že všetko zabudol. Keby som tak spravila, bola by som dnes asi sériovým vrahom. Ale verte, že takto o rok to budete hovoriť aj vy. A smiať sa, aké ľahké maturity boli. Ktovie, čo bude o rok... Tak sa snažte a nestresujte a keď bude už aj po prijímacích skúškach, tak si začnite všímať maličkosti a užívať voľno a verte, že zažijete leto, aké ste ešte nikdy nezažili :)