Sedel na lavičke v parku a pozeral do korún stromov. Nevedel ako sa tam ocitol, ale bolo mu príjemne. Letný vánok mu ovieval tvár. Vedel, že o chvíľu začne pršať, ale bolo mu to jedno. Mal na to dôvod. Ľudia chodili sem a tam. Desiatky, stovky, tisíce ľudí. Nikomu nestál ani za pohľad. A jemu to vyhovovalo! Chcel byť nenápadný, priam až neviditeľný. Mal na to dôvod. Padla mu na tvár jedna, potom druhá kvapka a tak ďalšie a ďalšie. Mal zmáčanú celú tvár, ale neobťažoval sa utrieť. Mal na to dôvod Ľudia sa utekali skryť. Park bol skoro prázdny. Len on a pár ľudí s dáždnikmi. Podišlo k nemu akési dieťa. Malé dievčatko celé v ružovom. Len tam tak stálo a hľadelo na neho. Nevládal od tej nádhery odtrhnúť oči. Dážď sa mu miešal so slzami, ktoré mu stekali po tvári. Usmial sa na dieťa, vstal a rozbehol sa. Mal na to dôvod. Bežal a presne vedel kam. Na miesto, ktorému sa tak chcel vyhnúť. Sľúbil si, že tam už nikdy nevkročí. Srdce mu šlo vyskočiť z hrude, ale nezastavil sa. Mal na to dôvod. Zastal až pred obrovskou kovovou bránou. Chvíľu rozmýšľal, ale nakoniec vkročil dovnútra. Ovial ho mrazivý chlad, ale šiel ďalej. Nohy ho niesli samé pomedzi kamenné náhrobky, rôznych tvarov a veľkostí. Pozeral iba pred seba, vedel kam chce dôjsť. Mal na to dôvod. Podišiel k malému, jednoduchému náhrobku. Na ňom stálo: „TU LEŽÍ MILOVANÁ MANŽELKA A MILOVANÁ DCÉRA, KTORÉ NÁS OPUSTILI SKÔR AKO BOLO TREBA“ Rozplakal sa. Nemohol zastaviť slzy. Spomínal na chvíľu, keď mu to oznámili. Bol v pôrodnici, mal to byť jeho najšťastnejší deň. Mala sa mu narodiť dcérka. Sedel v čakárni. Vyšiel lekár, on celý šťastný vyskočil a v tom mu to šplechol do tvare. „Neprežila ani jedna. Je nám to ľúto. Robili sme čo sme mohli.“ Ľúto?! Jeho ľútosť mu ich nevráti! Kľačal pri hrobe a plakal. Nemohol si pomôcť. Mal na to dôvod. Ráno ho našiel akýsi starec, ktorý prišiel položiť kvety na hrob svojej mŕtvej ženy. Ležal schúlený pri ich hrobe, v ruke prázdna krabička od nejakých tabletiek.... Na tvári mal šťastný úsmev a oči obrátené k nebu. MAL NA TO DÔVOD....