Nedavno ma zobral Scott (bratrancov kolega) na maly vylet. Na otazku kam ideme odpovedal, ze do nejakeho parku, ktory nasiel na internete vraj to tam vyzera velmi pekne. Ked sme po kratkom bludeni konece dorazili na parkovisko Coquihalla Canyonu, tetuska v stanku nas upozornila na ryby, ktore plavaju proti prudu. Uz som o lososovi co to pocula, vraj zije v oceane a rozmnozuje sa v riekach, aky to zvlastny tvor...

Park dlho nemlcal. Zo vsetkych stran nas obklopili vysoke skaly, ktore rastli akoby v pravych ulhoch. Ich pychu lamali stare zeleznicne tunely vytesane este azda holymi rukami. Z dialky bolo pocut prenikavy hukot vody, ktoremu skaly pridavali na ozvene. Presli sme par krokov a zastali na pevnom moste, ktory sa tiahol ponad riecku. Vlastne, to ani nebol pohlad na tok riecky, bol to pohlad na vodu ako na zivel. Voda, ktora sa divoko triestila o skaly, spenena a biela, bezhlavo narazajuc do vsetkych stran ukazujuc svoje prvenstvo.

Ako som tak plna ockavania hladela na ten divoky zapas vody a skal, zazrela som rybu, ktora vyskocila, aby prekonala prud. Uzasne... Narodila sa tu, v rieke, v detstve sa nechala unasat prudom az do oceanu, v ktorom jej zivot dozrel. V case prekvitu sil sa vydala na cestu spat na miesto kde sa narodila. Pocas nej preplava niekolko kilometrov, nic neje, vlastne pojeda svoje telo, aby dorazila k cielu. Na mieste svojho zrodu zanecha nove potomstvo a od vycerpania zomrie.

 

Asi sme si zvykli hladiet na ryby, ktore plavaju v zamorenych riekach hore bruchom, ale mna na vylete priroda naucila, ze je prirodzene razit si svoju vlastnu cestu, hoci aj proti prudu... stratit vsetko v pohlade na ciel, ktory dava zivotu zmysel.