Ráno som sa zobudila na rámus môjho budíka, ktorý bol nastavený na siedmu hodinu ráno – čas sa obliecť a ísť na raňajky. Moje myšlienky podčiarklo škvŕkanie v bruchu a ja som sa len zasmiala.

Obliekla som si čierne hrubé silonky, na ne čiernu sukňu tesne nad kolena a k tomu biele tričko s V výstrihom. Vlasy som si uviazal do gumičky. Stále rozmýšľam, že si ich ostrihám, lebo už ich mám po lopatky, ale nikdy som na to nemala čas. Možno teraz budem mať, keďže som tu teraz iba ako náhradníčka.

Zamkla som si izbu a rozbehla som si to k výťahu, kde na dverách visel odkaz: „Mimo prevádzky!“

Zbehla som to rýchlo dole schodmi a vkročila som do jedálne. Bola už skoro plná na to, že ešte je len sedem hodín. Skoro nikde nebolo voľné miesto, no teraz som sa s tým moc nezaoberala.

Zobrala som si tácku a naložila som si na ňu dve žemle, pár kúskov šunkovej salámy a teplý čaj. Teraz som blúdila pomedzi stoly a balansovala som nebezpečne s mojou táckou ponad hlavy ostatných. Chvalabohu som sa nepotkla a nenastali žiadne ujmy na zdraví.

Našla som len jedno voľné miesto. Bolo to pri troch chalanoch, ktorí boli zabratý do nejakej vtipnej témy, lebo sa stále smiali a tak pútali zraky aj iných.  Vybrala som si to teda smerom ku nim. Žeby som sa hanbila? Nie, to nie. Veď ak ma odmietnu idem ďalej a ak nie tak sa v kľude naraňajkujem. Čo sa mi môže stať? Absolútne nič. 

„Ahoj, môžem si ku vám prisadnúť? Všade je už plno,“ začala som a všetci sa na mňa pozreli. Zrakom prechádzali cez voľnú stoličku, tácku až došli zrakom ku mojim modrým očiam. Ja som tiež prechádzala zrakom po nich.

Ten čo sedel napravo od voľnej stoličky mal uhrančivé silno-hnedé oči a takej istej farby aj vlasy. Na pravo od voľnej stoličky sedel chalan, ktorý mal zelené oči a krátke plavé vlasy, no jeho úsmev naznačoval, žeby bol aj rád, keby som si k nim sadla.

Keď som však spozorovala toho tretieho, zastavil sa mi dych. Bol pekný a vedela som, že si ho zapamätám už navždy. Bol to ten chalan, s ktorým som sa včera zrazila na chodbe. Určite som musela vypadať dosť divne s otvorenou hubou ako sa pozerám naňho, lebo sa zachechtal. Rýchlo som pokrútila hlavou.

„Pravdaže, sadni si,“ usmial sa na mňa milo ten tretí chalan, ktorý sa mi včera trochu aj zapáčil pri našom náraze.

Opatrne som si sadla a položila tácku pred seba na stôl. Oni tam toho mali ešte dosť, takže s nimi asi pobudnem dokým to nezjem prvá. Stále ma sledovali a ich rozhovor asi týmto skončil, keď som si ku nim sadla.

„Som Martin Edwardson,“ podal mi ruku chalan po pravej ruke. Ten s tými hnedými očami a aj hnedými vlasmi. Odložila som žemľu a chytila som ho za jeho ruku a jemne ňou potriasla. „Elizabeth Greenová, teší ma.“

Na ľavé plece mi poklepkal ten plavovlasý, aby som aj jemu podala ruku. „Mike Mooran,“ usmial sa na mňa a ja som povedala tento krát len Elizabeth.

Ponad stôl sa načahovala ruka, ktorú som spoznala už včera. „Alex Stewartson.“ Milo som sa usmiala naňho. Išlo to samo, no pri pohľade naňho som sa cítila, akoby som mala v bruchu motýlikov, ktorí mi tam poletujú. „Elizabeth.“

„Tak, čo si?“ spýtal sa ma Martin a ja som sa pri tej otázke usmiala.

„Osemnásťročný človek, a ty?“

„Na to som sa nepýtal, ale no dobre. Takže ty mladé,“ uškrnul sa. „Ja mám dvadsaťtri, Mike má dvadsaťjeden a Alex má dvadsať. Pýtal som sa však, že koho tu zastupuješ.“

„No som tu ako náhradníčka na krasokorčuľovanie keby sa ničo stalo. Zastupujeme výbor z Calgary, ktorý ako jediné mesto v Kanade podporuje krasokorčuľovanie a súťaženie do dvadsať rokov. A vy traja?“ spýtala som sa a dívala som sa na Martina, no odpovedal mi Mike.

„Hokej a práve sedíš s najlepšími hviezdami z nášho tímu,“ otočila som hlavu, aby som naňho videla. Usmieval sa.

„Jeho nepočúvaj, klame ti. Iba my dvaja s Martinom sme hviezdy,“ ukazoval Alex na seba a Martina. „Mike je tu úplne omylom.“ Všetci sme sa zasmiali.

„Ale inak máme k sebe blízko,“ poznamenal Alex. „Akurát to vaše trilkovanie na ľade je smiešne. Myslím, žeby si nedokázala dať ani jeden poriadny gól do brány tuto Mikeovi,“ nahol sa trošku dopredu a priamo sa mi díval do očí. Mike a Martin niečo tušili, lebo sa chechtali a s nimi sa triasol celý stôl.

„Stavíme sa, že hej?“ nahla som sa aj ja dopredu a uškrnula som sa.

„Ha, platí,“ napľul si na ruku ako na dohodu a podával mi ju. Všetci traja sa začali smiať, asi čakali, že sa zatvárim znechutene. Napľula som si tiež na ruku a chytila som mu ju. „Platí.“

„Dobre teda. Je 15. februára. Zajtra máme o pol siedmej večer zápas s Nórskom,“ usmial sa Alex. „To bude hračka. Tak po tom zápase okolo deviatej na skušobnom ľade?“ spýtal sa.

„Fajn,“ mykla som plecami. „A kde to je?“ spýtala som sa. Jedna vec je, aby som sa stavila; druhá vec je, aby som sa aj na tú stávku dostala.

„Prídem pre teba,“ usmial sa Alex. Obaja sme sa zadívali navzájom do očí a hodnú chvíľu sme okolie ani len nevnímali. Úplne som sa v tých jeho rozplývala.

„Hej, hej, hej,“ zrazu spustil Martin a díval sa niekam ku vchodu. „Pozrie na hentú babu. To je ale kus.“

            Všetci otočili hlavy smerom kam aj Martin. Zbadala som však viacej báb, tak som nevedela, ktorú myslia. Chcela som sa ich opýtať, no Mike ma predbehol.

            „Tá s tými blond vlasmi?“

            „Nie tá. Hentá, ktorá ma asi prefarbené vlasy na silno-fialovo, a o má to tričko na ramienka s tým sexi výstrihom,“ ukazoval nenápadne na ňu. Ja som ju okamžite spoznala.

            „Veronica,“ zašepkala som potichu, keď oni povedali zároveň so mnou: „Tak to hej.“

            Tak a sú ďalší namotaní v pasci mojej sestry. Už má ďalších chalanov, ktorí ju budú obletovať a skladať jej komplimenty. Odfrkla som a pustila som sa do mojich raňajok. Ich som si už nevšímala. Mali už iný cieľ obdivovania, no akoby mňa vôbec obdivovali, len sme sa zhovárali.

            „Ktovie ako sa volá,“ poznamenal Alex, potom som cítila jeho pohľad na mne. „Elizabeth, ty si dievča skús to zistiť.“

            Zdvihla som hlavu od jedla a pozrela sa naňho s utrápenými očami. Nemala by som klamať, že ju nepoznám, aj tak by sa to raz odhalilo. Tak Elizabeth s pravdou von. Pozrela som sa Alexovi úprimne do očí. Určite Alex bude jej ďalšou obeťou.

            „Volá sa Veronica Greenová,“ Mike chcel niečo povedať, ale ja som ho schladila pohľadom. „Je to moja sestra. Má dvadsať rokov a je krasokorčuliarka. Som vlastne jej náhradníčka.“ Smutné som sa pozrela na stôl.

            „Zoznámiš nás s ňou?“ spýtal sa nedočkavý Martin.

            „Ja už musím ísť,“ odišla som od stola, kde som nechala skoro celé raňajky. Možno sa na mňa nechápavo dívali, no ja som sa za nimi ani len neobzrela. Stále sa opakuje to isté. Ja som si konečne našla ľudí, s ktorými si aj rozumiem, no objaví sa moja sestra a všetky spoločné veci idú bokom. Do popredia sa derie jej krása.

            Nemala som najmenšiu chuť ísť do izby a zavrieť sa tam. Musela som vypadnúť von. Jednoducho sa prejsť a nechať si vyfúkať studeným vetrom všetko preč. Zabudnúť, že moja sestra existuje.

 

            Prechádza mi spravila dobre. Okolo štvrtej poobede som trénovala s mojou sestrou na ľade. Za celý čas som vôbec neprehovorila a dokonca aj na trénera som bola protivná a drzá. Bola som rada, keď som okolo šiestej odtiaľ vypadla do svojej izby.

            Dlho som tam nepobudla, lebo o siedmej bola večera. Nebola som ani hladná, ale niečo ma tam ťahalo. Mala som strašný pocit, že tam musím ísť, i keď neviem prečo.

            Znova som otvorila dvere do jedálne, ktorá bola preplnená. Tentoraz tam boli voľné dve miesta na úplne iných miestach jedálne. Jedno som hneď zbadala. Boli tam štyria, no jedna stolička tam bola akoby podsunutá, akoby čakali na niekoho iného ešte. Martin, Mike, Alex a Veronica sedeli pri jednom stole a smiali sa.

            Rýchlo som sa so svojou táckou presunula na druhé voľné miesto, bohužiaľ bolo to kúsok od ich stola. Sklonila som hlavu akože nič nevidím a išla som si sadnú k dvom ženám pri voľnom mieste.

            „Elizabeth, poď sem je tu voľné,“ spoznala som Mikeov hlas, no ani ma nenapadlo sa otočiť. Pridala som do kroku a robila som sa, že som ho prepočula, aj keď som šla úplne popri nich.

            „Máte tu voľné?“ spýtala som sa tých žien, ktoré na mňa hodili pohŕdavý pohľad, ale kývli, že áno. Sadla som si a s večerou som sa iba hrala. Hlavu som mala podloženú jednou rukou a nedalo a mi nepočúvať veselý smiech od stola, kde boli Martin, Mike, Alex a Veronica.

            Asi po polhodinke som sa postavila a išla som pomaly do izby so sklonenou hlavou. Rozmýšľala som nad jednou vecou. Zanevrela som na hokej, no tu sa mi to vracia. Hovorila som si, že už nikdy nebudem hrať hokej a ani sa oň zaujímať, a čo sa stalo? Zrazu Bum a je to inak. Spoznám troch hokejistov, stavím sa, že  dám Mikeovi gól. Znova sa začínam zaoberať hokejom. Mala by so som to ukončiť. Staré kamarátstvo sa už aj tak nikdy nevráti. Načo si robiť plané nádeje.

            „Elizabeth, počkaj,“ kričal za mnou niekto. Otočila som sa a zbadala som Martina. Išla som ďalej, nemám náladu sa zhovárať s nikým. Pristúpila som k výťahu a privolala som si ho. Chvíľu som čakal, dokým sa neotvorili dvere a ja som do nich nevkročila. Bohužiaľ do nich stihol vkročiť aj Martin.

            „Ty si ma nepočula?“ opýtal sa ma.

            „Asi nie,“ mykla som a neprítomne som sa dívala do steny výťahu.

            „Je ti niečo?“ opýtal sa, keď výťah akurát zastavil na mojom poschodí.

            „Nie, som úplne v poriadku,“ otvorila som dvere a mierila som si to do svojej izby.

            „Prečo tak nevyzeráš?“ hovoril. Išiel vedľa mňa a díval sa na mňa. Ja som sa dívala iba pred seba.

            „Sú veci, ktoré nechcem vysvetľovať,“ zastavila som sa a pozrela som sa na Martina. „Napríklad to, že ako sa cítim; prečo mám takú zvláštnu povahu; prečo nenávidím svoju sestru.“ Počas toho som si odomkla dvere na izbe.

            „Prečo ju nenávidíš? Veď je úplne v pohode.“

            Odfrkla som si. „Jasné v pohode,“ otvorila som dvere a vliezla som dnu. „Dobrú noc Martin.“ Zabuchla som dvere a ani som neotvárala na klopkanie. Neexistuje už nič. Moji kamaráti ma sklamali. Moja sestra mi preberá všetko čo sa len dá. Môj život je naozaj len omyl. Hračka prírody, ktorá sa mi teraz vysmieva. Moja existencia je veľký omyl. Preveľký.

 

Na ďalší deň som ani nevyšla von z izby. Sedela som buď pred televízorom, alebo počítačom. Písala som hory a hory blbostí, čo ani nedávali zmysel.

Kedysi som písavala poviedky. Priam som to milovala. Vžívala som sa do svojich postáv a prežívala som ich vzťahy a životy. Ich lásky a aj straty, no všetko sa skončilo. Už som viacej nemala motiváciu, keď som raz padla do bezvedomia. Stratila som mesiac, keď som ležala v tom nemocničnom prostredí v kóme.

Aj za toto moju sestru nemám rada. Kvôli nej sa to stalo. Posotila ma zo schodov a udrela som si hlavu a neprebudila som sa. Ten mesiac bol pre mňa ten najlepší, čo mal byť. Mala som ísť na Majstrovstvá sveta v hokeji. Vyhrala som lístky na všetky zápasy Kanady. Namiesto mňa išla moja sestra.

Irónia osudu je to, že moju sestru ani hokej nezaujíma. Vlastne ona nešla na zápasy. Predala ich na internete. Aj preto som zanevrela na hokej. Každú radosť mi prekazí a mne ostávajú oči pre plač.

Keby ste porovnávali moju sestru a mňa, rozdiel zbadáte ihneď. Ona sa oblieka modernejšie, ja dávam na to, čo sa mi páči. Ona je krásna a ja škaredá. Ona mala vždy chudú postavu, ja som tú svoju musela pekne vycvičiť. Ona vždy dostala to čo chcela. Ja som si to musela vydrieť vlastnými silami.

Vlastne deň som prežila celkom dobre. Spala som do jednej poobede a potom som šla rovno na obed, no až vtedy, keď tam skoro nikto nebol. Šla som sa prejsť, a potom som šla zas do izby pokračovať v jednej poviedke, ktorú som aj tak nakoniec vymazala. Pozrela som si film Super náhradník, Harry Potter 6 a nakoniec som si nechala New Moon.

Zadok som mala vysedený a oči ma už pomaly boleli. Mala sa podávať večera, no ani na ňu som nemala chuť. Mala som chuť ísť von a iba premýšľať. Byť osamote ako celý svoj život.

Obliekla som si kabát a smerovala som si to ku vchodu von. V jedálni panovala akási bujará nálada. Len chvíľu som sa nad tým zamyslela a hneď mi to došlo – Kanada vyhrala nad Nórskom.

Takže budú mať zábavu, takže mňa nepotrebujú. Dúfam, že zabudli aj na stávku, čo sme si dali včera ráno. Nemám chuť sa rozprávať s ľuďmi, ktorých zaujíma len moja sestra.

„Počkajte chalani. Skočím pre to do izby,“ ozval sa hlas, keď sa otvorili dvere na jedálni. Otočila som sa a zbadala som Alexa. Ostala som tam stáť ako prikovaná a ani som sa nepohla. Niežeby som išla preč, ja som tam stála a aj on stál. Nikto z nás dvoch sa ani nepohol, dokým som nešla ku dverám.

„Kam ideš?“ spýtal sa ma a podišiel pár krokov bližšie ku mne.

„Von,“ povedala som tichým hlasom a otvárala som dvere.

„Počkaj ma, pôjdem s tebou,“ rozbehol sa po schodoch, no ja som ho nečakala. Vyšla som si von a smerovala som kade tade. Nemala som cieľ svojej cesty.

Rozmýšľala som nad Alexom. Vždy,  keď ho vidím som mimo. Je mi jedno, čo sa deje len sa naňho dívam. Aj teraz pred chvíľou. Neviem, čo mám povedať. Je toto láska? Alebo len ľútosť, že mu moja sestra skazí život?

Povzdychla som si a sledovala som ako poletuje sneh. Už tu dávno nesnežilo a aj sneh na svahy museli dovážať. Ostala som stáť pod lampou a dívala som sa na padajúce vločky, ktoré osvetľovala pouličná lampa. 

Počula som ťažké kroky a nepozrela som sa kto to je. Teraz ma to netrápi, len som sklonila hlavu a pokračovala v mojej bezcieľnej ceste niekam preč.

„Prečo si ma nepočkala?“ opýtal sa Alex za mnou, ktorý ma svojim dlhým krokom ľahko dobehol. Nič som nepovedala, len som mykla plecami. „Stalo sa niečo?“ spýtal sa a ja som pokrútila hlavou. „No tak Elizabeth,“ chytil am za ramená a držal ma. Niečo ma donútila pozrieť sa mu do očí.

„Nič, len moja sestra,“ vytrhla som sa z jeho držania a išla som ďalej so sklonenou hlavou.

„Aha,“ nebol to ten nechápavý povzdych, ale skôr chápavý. Prekvapene som sa naňho pozrela. „Viem, čo je zač.“

„Ako zač?“ opýtala som sa prekvapene.

„Nie som včerajší. Tipujem, že Veronica je tá osoba, ktorá dostane vždy všetko, že?“

„Úplne správne,“ nemala som slov.

„A určite aj teba, ako svoju mladšiu sestru, oberá o všetko. Vždy má len ona pravdu a všetko sa točí okolo nej,“ usmeje sa. „Takýmto babám sa vyhýbam na kilometre.“ Nemala som slov. Je možné, aby niekto nemal rád moju sestru? Ktorá je vždy tá dokonalá?

„Ostanem za každú cenu s tebou,“ povedal a ja som ostal stáť nemo na chodníku. „Teda ak ...no ... myslel som to tak, že budem radšej s tebou ako s tvojou sestrou.“

„Jasné, chápem,“ usmiala som sa naňho. Dal mi pocítiť, že nie som zbytočná, a že o mňa stojí – ako o kamarátku.

Pozrel sa na hodinky a povedal: „No už bude deväť hodín.“

„A?“

„Stávka,“ uškrnul sa a objal ma rukou okolo pliec. „Myslíš si, že ja zabúdam? Tak to nie. Poď, ideme pre chalanov. To si nemôžu nechať ujsť.“

            „Musím?“ spýtala som sa a nahodila som zmučený pohľad.

            „Hej,“ zasmial sa. „No tak. Bude sranda uvidíš.“

            „Úžasná už to vidím,“ poznamenala som ironicky.

            „Čo máš proti hokeju?“

            „Bývalá najlepšia kamarátka hrávala hokej. Okašlala ma a ja som si dala sľub, že na hokej si ani nespomeniem. Asi tak.“

            „Kašlať na ňu,“ usmial sa. „Určite máš aj iných priateľov.“

            „Práveže nemám,“ vzdychla som si. „Všetci chcú moju sestru.“

            „Možno hej, no stále je tu nejaká časť tých, čo ju nechcú. Ja napríklad ťa chcem.“

Nevedela som, čo na to povedať. Vyznelo to dvojvýznamovo.

            „Tak, poďme teda pre Martina a Mikea. Môj výkon si nemôžu nechať ujsť,“ usmiala som sa na Alexa a on môj úsmev opätoval.

            „Toto som chcel počuť.“ Spolu sme kráčali k reprezentačnému domu Kanady a stále sme sa smiali. Moja zlá nálada zo včera úplne zmizla. Zatiaľ. Možno som objavila nových kamarátov, ktorý ma budú brať takú aká som. Dúfajme.

 

            „Tak, Mike choď sa prezliecť a zalez do brány. Martin ty pôjdeš so mnou proti Elizabeth,“ uškrnul sa na mňa. Už sme boli v tej cvičnej hokejovej aréne. Chalani boli priam nadšený, keď sme pre nich prišli. Iba Martin sa zdráhal. Asi preto, že som naňho bola včera večer naštvaná a on to pochopil asi zle.

            „Ako ty aj Martin idete na mňa?“ vyvalene som sa na nich dívala a ničomu som nechápala.

            „Sranda musí byť,“ zaškeril sa Martin a odišiel na ľad.  Ja som len pokrútila a motala som sa tam so šnúrkami na korčuliach. Keď som ich doviazala, vyšla som za nimi na ľad. Obišla som si dve kolieska na rozcvičku a chalani zatiaľ chystali bránku, hokejky a puk.

            „Tak Elizabeth tu máš hokejku, ak vieš ako sa to používa,“ podal mi ju Martin a zasmial sa.

            „Ehm, takto?“ držala som ju za opačný koniec a druhý koniec som mu pridŕžala medzi Martinovými nohami. „Môžem aj buchnúť?“

            „Opováž sa,“ odkorčuľoval odo mňa čo naďalej a ja som už hokejku chytila normálne pripravená hrať. Mike už čakal prezlečený v bráne, kedy sa začne náš súboj. Už chcel Alex hodiť puk, keď ho Mike zahriakol.

            „Počkajte! Nestavíme sa?“

            „Dobrý nápad,“ uznal Martin. Ja som si zahryzla do pery. „Elizabeth, súhlasíš?“

            „Pravdaže,“ aj tak je nemožné, aby som nad nimi vyhrala, súhlasila som.

            „S akoukoľvek stávkou?“ spýtal sa Alex.

            „Áno.“

            „Takže, keď vyhráme,“ ukázal na seba Alex. „Tak Elizabeth strávi so mnou noc.“ Vypleštila som naňho oči.

            „To nie,“ protestovala som a krútila som hlavou.

            „Súhlasila si, tak v čom je problém?“

            „Do tohto nejdem a hotovo!“ Moja hádka so Alexom sa vyostrovala.

            „Tak si prehrala aj tak. Takže som víťaz tým pádom,“ uškŕňal sa.

            „Nie!“ zvrieskla som.

            „Tak poď hrať. Na čo čakáš?“

            „Fajn, stávka platí. Keď vyhrám, necháte ma na pokoji.“

            „To nie!“ teraz protestoval Alex pre zmenu.

            „Takže nebude žiadna stávka,“ uzavrela som to.

            „Dobre, žiadna stávka,“ súhlasil Alex a zmučene sa pozrel na Mikea, že prečo to vymyslel.

            „Ideme hrať, alebo tu len tak budeme stáť?“ spýtal sa Martin.

            „Hrať,“ zamrmlal Alex.

            Alex hodil puk na ľad a všetci traja sme sa naň vrhli. Možno to bolo mojou výškou, no všetkých som o puk obrala. Išli síce rýchlejšie, no krasokorčuliarske skúsenosti som využila aj tu. Rýchlim prienikom som vyrazila ku bránke a zaprela som sa do strely, ktorá prešla Mikeovi popod lapačku.

            „Gól!“ zakričala som  a smiala som sa. Prešiel popri mne Alex a zašepkal: „Prepáč.“

Pozrela som sa naňho a pousmiala som sa.

            „Ach škoda, ide ti to dobre,“ povzbudzoval ma Martin.

            „Aj ma to baví,“ priznala som sa. Objal ma Martin a začal sa smiať. „Tak dáme si jednu desaťminútovú hru?“ spýtal sa ma.

            „Môžeme.“

            „Takže budem ja a Elizabeth,“ Martin sa pozrel na mňa. „A Alex s Mikeom.“

            „Ja budem v bráne?“ spýtala som sa ho.

            „Nie ja tam budem, ty budeš hrať. Budeme sa striedať, ak budeš chcieť,“ Martin si to odkorčuľoval do druhej bránky a na klzisku pri sebe sme ostali iba ja a Alex. Iba sa na mňa díval a zas sme zamrznuto stáli na ľade.

            „No poď ty hokejová hviezda,“ zasmiala som sa a vytrhla som mu puk z jeho hokejky.

            V ten večer som sa spriatelila s nimi už dosť dobre. Prežili sme zápas plný srandy a samozrejme, že som vyhrala ja a Martin. Teraz som nechápala, že prečo som zanevrela na hokej. Veď ho milujem. Milujem tú rýchlosť, milujem zakričať gól. Milujem hokej, a nie len ten.