Začal sa pondelok. V hlave mi prechádzali iba myšlienky na Jima. Nevedela som sa dočkať kedy ho uvidím. Mojej spoločnosti sa nevyhne. Sedím predsa s ním a bude sa musieť so mnou rozprávať aj keby nechcel.

Sadla som si do svojej lavice a Jim sa ešte neukazoval. A zrazu sa objavil vo dverách. Keď však zbadal mňa ostal onemený. Sadol si ku mne na stoličku a mlčal.

„Ahoj,“ pozdravila som ho. Počula som však od neho iba nejaké zamrmlanie a to určite nevyzeralo ako pozdrav.

Začala sa hodina – Dejiny čarovania. Pani profesorka Carterová vstúpila do triedy a všetci stíchli ako vždy.

„Otvorte si učebnice na strane 342,“ prikázala nám pani profesorka. Ak musím priznať, túto učebnicu som teraz prvýkrát videla aj z vnútra. Zaskočil ma však názov našej látky – Čierny čarodejníci.

Spomenula som si na Jamesa. Určite by bol nerád keby sa o ňom písalo niečo zlé. Rýchlo som si to prečítala, dokým nezačne pani profesorka niečo vysvetľovať. Bolo to iba také zovšeobecnenie. Žiadne podrobnosti tam neboli písané. Dokonca si neboli istí počtom Čiernych čarodejníkov.

„Tak. Kto z vás sa už stretol s pojmom Čierny čarodejník?“ opýtala sa profesorka Carterová. Nikto nezdvihol ruku. Po chvíli som ju ja jediná zdvihla. Trieda ostala ticho a všetci sa pozerali na mňa. „To som si mohla myslieť. Veď keby si nepoznala kto sú pokladala by som ťa za blázna,“ povedala pani profesorka. Po týchto slovách sa ja Jim na mňa začal pozerať.

„Ako vieme Sebastian Waylin zaklial Bielych čarodejníkov. Biely čarodejníci sa dopustili neodpustiteľného hriechu – zabili člena svojej rodiny. Takže preto si odpykávajú . . . Áno slečna Waylinová?“ opýtala sa ma profesorka po tom, čo som zdvihla ruku.

„Pani profesorka nechcem vás opravovať ale toho hriechu sa dopustili po zakliati Čiernym Anjelom. Mohli si však za to sami. Pri splne mali nosiť vždy okuliare, ktoré ich chránili a raz to podcenili. Vtedy to využili Čierny Anjeli a zakliali ich. A ako ste hovorili. Odpykávajú si svoj trest až doteraz,“ skončila som a všetci sa na mňa dívali odkiaľ som sa to všetko dozvedela.

„Presne tak Lucy.“ Uznala a pokračovala ďalej. „Ich počet každý odhadoval inak. Iní hovoria, že boli piati a ďalší zas, že boli šiesti. Dokonca, že boli siedmi. Koľko ich je to sa môžeme len domnievať. Áno slečna Waylinová?“ opýtala sa ma zas, keď videla, že mám zas hore ruku a hlásim sa.

„Prepáčte, že vás zase prerušujem, ale viem presne koľko ich je. Je ich šesť. Aj keď v minulosti ich bolo sedem. Jedna z nich záhadne zmizla a doteraz nikto nevie, čo sa s ňou stalo. Zomrieť nemohla, lebo bola nesmrteľná a Biely Anjeli ju stále cítia, že je nažive. No nikdy sa už viac neobjavila,“ povedala som. Pani profesorka na mňa hľadela s obdivom, že o nich toľko viem.

„Ako je to možné, že o nich vieš ešte viac ako niektoré knihy píšu?“ opýtala sa ma.

„Asi preto, lebo ich osobne poznám,“ povedala som a brala som to ako normálnu vec. Všetci sa však na mňa pozreli a ani pani profesorka tomu nechcela veriť.

„Takže by si nám mohla povedať o nich viac. Koľko ich je? Ako žijú? Kde žijú?“ pýtala sa ma pani profesorka. Vedela som, že ani ona o nich nič skoro nevie, no ja som pre ňu bola ako nejaké tajomstvo, ktoré treba odhaliť.

„No dobre. Ako som hovorila je ich šesť. Dokonca sa s nimi osobne poznám. Najstarší je Gabriel, ten ich dal všetkých dohromady a odvtedy spolu bývajú. Ďalej sú to Michael, George, Maggie, Timea a James. Ako som hovorila na začiatku ich bolo sedem, no Jenny niekam zmizla. No nie je mŕtva,“ vtom ma prerušila pani profesorka, ktorá mala otázku.

„Ako vieš, že Jenny neodišla preto, lebo s nimi nechcela byť. Možno sa s nimi nechcela spájať a chcela žiť iný život.“

„To určite nie. Viete Maggie a Jenny boli sestry. Videla som ich izbu a nič nenaznačovala, žeby sa nemali v láske, práve naopak. A Jenny už nie je registrovaná ako Čierna čarodejnica, no pri tom je nažive, ale ani ja a ani nikto iný nevie kde sa Jenny nachádza.“

„A ty si u nich bola? U nich doma?“ pýtala sa ma zvedavá profesorka.

„Áno bola som u nich. Chcú žiť normálne ako obyčajní ľudia, no teraz keď sa v našom meste všetko odhalilo a ľudia zistili, že vedia čarovať, nemohli sa zdržiavať v tom dome. Presťahovali sa do ich lesa a teraz tam žijú. Preto som sem aj ja prišla na túto škole. Všetkých čo sme vedeli čarovať nás odhalili. Teraz len čakáme ako sa to ďalej vyvinie,“ povedala som a ostalo ticho.

„Počula som o ich lese. Vraj ho nikto nemôže nájsť iba Čierny čarodejník. Bola si aj v tom lese?“ pýtala sa ma nedočkavo pani profesorka.

„Bola som tam iba raz, no na ten pohľad nikdy nezabudnem. Bolo to nádherné. Čistý potok, zelená lúka, . . Ako keby ste sa ocitli v tom najkrajšom sne. Je pravda, že ho vedia nájsť iba oni. Zobrala ma tam Timea. Aj keď som hľadala cestu späť, tak som ju nemohla nájsť. To miesto majú dobre ukryté,“ dopovedala som a profesorka na mňa hľadela stále s obdivom.

„Musí to byť pre nich ťažké žiť večne. Povedali ti niekedy o nejakej nešťastnej láske?“ opýtala sa ma nejaká študentka.

„Timea mi písala, že si pomaly idú na nervy ale dá sa na to zvyknúť. A láska? Bola som do jedného z nich zaľúbená a neľutujem to. Ale to som už asi nemala hovoriť,“ povedala som a akurát zazvonilo. Všetci sa postavili a začali si baliť veci.

Pani profesorka mi povedala, že je úžasné, že ma v triede niekoho, kto ich pozná osobne. Vraj by sa s nimi chcela tiež stretnúť. Sadla som si na miesto a tam sa na mňa díval Jim.

„To som nevedel, že si chodila s Čiernym čarodejníkom,“ povedal mi zrazu. Prvýkrát som ho nevidela bez úsmevu na tvári.

„Ty si myslíš, že pre koho som ťa odmietala?“ povedala som mu. Ten sa zdvihol a zvrchu na mňa povedal: „Tak si choď za tými tvojimi Čiernymi čarodejníkmi!“ Ja som sa stihla postaviť a stihla som ho aj zachytiť aby neodišiel.

„Nie ja chcem ísť za niekým iným,“ povedala som mu a pobozkala som ho. Myslela som si, že ten bozk trval večne. Všade nastalo ticho a bolo mi čudné, že to trvala iba pár sekúnd. Keď sme sa od seba odtrhli v triede sa ozvali čudné zvuky.

Dievčatá povzdych prehry, že ho nejaká z nich nedostala a od chalanov išli zvuky pískania a tlieskania, že chytil perfektný úlovok. (Tým úlovkom som bola asi ja).

„Nie, ja chcem ísť za Bielym čarodejníkom,“ povedala som Jimovi potichu aby to počul iba on. Odvtedy mal na ústach nezvyčajný, zaľúbený úsmev. Ani raz sa nezamračil a všetko bral s nadhľadom. Mal predsa mňa – jeho úlovok.