... a našla som pár zaujímavých vecí. Až na konci filmu som si vlastne uvedomila, že je natočený podľa skutočnej udalosti.
Wladyslaw Szpilman bol skutočný, významný poľský klavirista a skladateľ, ktorý toto všetko prežil na vlastnej koži. Viac o Szpilmanovi píšem v článku „Pianista – Wladyslaw Szpilman“
Hneď po vojne v roku 1945 napísal Wladyslaw Szpilman svoju autobiografickú knihu, vtedy pod názvom "Smrť mesta“. Ale vďaka poľským komunistom bola zakrátko stiahnutá z obehu. Až o 50 rokov neskôr bola kniha znovu vydaná pod názvom "Pianista".
Film „Pianista“ je natočený podľa knihy Wladyslawa Szpilmana. Natočil ho poľský režisér Roman Polanski, ktorý ako dieťa sám na vlastnej koži prežil holokaust. Do tohto filmu vložil isto aj niektoré vlastné spomienky. Niekde som čítala, že mu bola ponúknutá aj réžia filmu tuším „Schindlerov zoznam“, odmietol ju, lebo by to bolo pre neho moc osobné. O pár rokov neskôr sa ale ujal filmu „Pianista“ a myslím že to zvládol úžasne. Asi to muselo byť aj pre neho ťažké, oživiť strašné spomienky z detstva. Vlastne celý ten film nedáva veľký priestor na zamyslenie sa, na nejaké hlboké emócie. Celé to má dosť rýchly spád a je to vlastne takým reálnym obrazom vtedajších udalostí. Vtedy nebol čas sa zamyslieť, alebo si sadnúť a plakať. Pianista, a nie len on, musel konať rýchlo. Nebol čas na uvažovanie alebo na city, mal čas akurát tak na to, aby bol neustále v strehu a keď bolo treba, tak zbalil pár vecí do papierového vrecka a utekal, ani sám možno nevedel kam. Bol to boj o holý život, na ničom inom už asi nezáležalo. Dosť tvrdo mi znela napríklad krátka scéna, stručný rozhovor Pianistu s priateľom o transportoch. Proste len krátka veta, že videl odchádzať vlaky plné Židov do Treblinky a späť sa vracajú prázdne, a nikdy nevidel ísť tým smerom vlak s potravinami. Bez ďalšieho komentára, bez emócií.... šikovný divák si domyslí a pochopí, že títo ľudia práve zistili, že Treblinka nebol pracovný tábor, ako sa im Nemci snažili nahovoriť, ale vyhladzovací...
Pianista nie je zobrazený ako superhrdina. Občas sa strácal v tom, čo sa dialo okolo neho, aspoň ja som mala ten dojem, že mal trochu iný pohľad na svet okolo, ako ostatní. Bol to proste umelec, pre ktorého vnímavú a citlivú dušu museli byť takéto zverstvá obzvlášť ťažké. Nehýril odvážnymi nápadmi na záchranu, skôr len občas nesmelo povedal: „ak vám môžem s niečím pomôcť...“ Nebol nejak veľmi zdatný, pri ťažkých prácach v gete neuspel a museli ho preradiť na ľahšiu prácu. Namiesto toho, aby sa účastnil povstania, tak sa snaží zachrániť si svoj vlastný život. Ale aj tak ma to celkom vtiahlo do deja. Nie je to akčný film, ale obraz života jedného človeka, človeka ktorý sa snaží prežiť v neľudských podmienkach. Napriek tomu, alebo práve preto je to úžasný film, ktorý má čo povedať a ponúknuť. Pianistovo hrdinstvo spočíva už len v tom, že v takých podmienkach sa nevzdal a prežil...
Celý film som pomaly ani nedýchala, až na záver som si naozaj vydýchla a vychutnala záverečný klavírny koncert.
O čom vlastne film pojednáva? Stručný komentár distribútora:
Píše sa rok 1939 a Szpilman má 28 rokov. Poľsko je napadnuté nemeckými vojskami, ktoré skoro dorazia aj do hlavného mesta Varšavy. Takmer okamžite sa uplatnia tvrdé reštrikčné opatrenia voči tamojšej židovskej komunite. Szpilman a jeho rodina – rodičia, brat a dve sestry – žili až doposiaľ spokojným životom, zrazu sú však donútení podriadiť sa krutým a ponižujúcim pravidlám. Okrem toho, že nemajú peniaze na jedlo, musia pod hrozbou prísneho trestu nosiť na ruke Dávidovu hviezdu. Nátlak sa postupne zvyšuje a rodina je na tom čoraz horšie. Musia predať obrazy, striebro, nábytok a nakoniec i Szpilmanovo drahocenné piano. Najväčšou ranou je však rozhodnutie, podľa ktorého majú byť všetci Židia umiestnení do uzavretého areálu, obohnaného vysokým múrom – na miesto, ktoré vstúpilo do dejín ako varšavské geto.Rodina sa presúva do preľudneného centra chaosu, v ktorom teraz živorí pol milióna Židov. Szpilman zarába na živobytie hraním na piano v kaviarni, kde sa schádzajú bohatí obyvatelia geta, kupliari, prostitútky a obchodníci na čiernom trhu. Denno-denne sa stáva svedkom krutostí a nepredstaviteľného utrpenia. Nemci medzi tým začínajú židovských obyvateľov deportovať do "pracovných táborov na východe" a Szpilman je spolu s tisíckami ďalších ľudí hnaný v ústrety osudnému transportu. V okamihu, keď majú do vozňa nastúpiť, však Szpilmana zachráni židovský policajt. Jeho rodinu ale podobné šťastie nestretne ...
môžete si o tom prečítať pár ďalších zaujímavých článkov:
Príbeh skutočného Pianistu Szpilmana (denník SME)
Len žiadne krokodílie slzy (denník SME)
Pianista (kinema.sk)
Pětašedesáté výročí povstání ve varšavském ghettu (rozhlas.cz)
Myslím, že si ten film pozriem ešte raz, a určite si prečítam aj knihu. Potom sa tu možno ešte podelím so svojimi dojmami. Myslím, teda dúfam, že kniha bude ešte zaujímavejšia a podrobnejšia ako film.
joni
Komentáre