vidím teba a tvoje oči
ako by mi chceli niečo povedať
že už sa nemusím báť a možem pokojne spať ...
teda, ale realita je iná
ta mlčíš a nevraviš apsolutne nič
teda dávaš mi psychicky zabrať
ale ja už neviem z čoho mám mať výčitky svedomia ...
konečne si naznačila
síce hluchým gestom ale úprimne
mám byť taký ako vždy
taký ako na začiatku predtým
bez príčiny - úplne normalný
zámienka tesnejšia než hocjaká zamienka
kým nato prídem – trápením ťa zničiť nechcem
pravda - áno keď budem pokračovať takto
načaté rany ešte hojivé zväčším na neviliečitelné
záleži mi na tebe - tak to teda riešme ...
vieš, kompromisi - existujú aj tie
premýšlaš vôbec nad tým
prečo som sa tak hrozne zmenil?
Komentáre
no