Ponevieral som sa po večerných uliciach Bratislavy. Zvykol som si na takéto nočné vychádzky už v cudzine, pomáhalo mi to vyventilovať napätie, nervy, frustráciu. Bolesť.

 „Hej, čo tak fajku?“

Obzrel som sa za škrekľavým hlasom. Štetka, trochu po záruke, vysoké opätky a stále celkom dobré nohy a zadok, mŕtvy výraz. Umrela už dávno.

„Vďaka, niekedy inokedy, nemám náladu.“

„Hneď by si ju dostal, neboj sa mladý..“ podišla ku mne a chytila ma za gule.

„Fakt nie, vypadni.“

„To sú dnes kšefty..čo si buzík?“

„Hej, presne to som, buzík, a ty si stará vyžitá kurva.“

Sprevádzala ma spŕška nadávok.

 

Našiel som otvorenú benzínku a kúpil si fľašu vína- Našiel som múrik, sadol si naň. Pozoroval som taxíky premávajúce sa hore-dole a usrkával z fľaše. Noc bola teplá a víno bolo teplé a ja som bol teplý podľa všetkého tiež. Mohol som si tú fajku dopriať, pomyslel som si a uhol si poriadny dúšok. Asi by mi to skutočne zlepšilo náladu.

Dopil som fľašu a šiel kúpiť cestou domov ešte jednu. Predavač na pumpe zdvihol obočie.

„Ťažký deň?“ prehodil bez záujmu.

„Ťažký celý život, nič, čo by stálo za zmienku.“

„Haaa, pán ráči byť filozofom?“

„Haaa, pán ráči byť idiotom? Predajte mi tú fľašu a hotovo.“

„Mám sto chutí ti nič nepredať.“

„A ja mám zase sto chutí vraziť ti tú fľašu do riti, ako by sa ti to páčilo?“

„Okej okej, 6.39“

 

Nechal som sedem a pobral sa preč.

 

„Magor“, začul som spoza chrbta, otočil som sa a venoval som mu úškľabok.

 

Vliekol som sa smerom k bytu. Svet je plný bláznov, nenechajú človeka na pokoji ani v noci, ani cez deň, ani v čakárni u lekára, ani v autobuse, ani v práci, ešte aj z hrobu ho vykopú, aby s ním mohli pokonverzovať o počasí alebo o inej pičovine. Treba vedieť, kedy je lepšie držať hubu a hľadieť si svojho. Bohužiaľ, príliš veľa ľudí bude radšej trepať a strkať nos do vecí, do ktorých ich niet. Preto je až príliš málo ľudí znesiteľných dlhšie ako 5 minút.

 

Otvoril som aj druhú fľašu, víno ma začalo zmáhať. O chvíľu som doma, pomyslel som si, ľahnem si do postele a budem v bezpečí, zakrytý pred všetkými životnými bubákmi.

 

Zapišťali brzdy a pocítil som tupý náraz. Moje telo letelo vzduchom, dopadol som na asfalt. Pozeral som na hviezdy a všetko bolo zrazu tak jasné a z úst mi tiekol tenký bledočervený pramienok krvi.