Vzduch za oknami vyhriatych bytov bol nepríjemne ľadový, no zároveň prevoňaný sladkosťou blížiacich sa Vianoc. Zo stromov opadali aj posledné jeseňou prifarbené listy ... márne sa snažili prežiť v studeno prázdnych korunách zraniteľných konárov.

Prvé snehové vločky vnímala Laura v sprievode dunivých výstrah v hlave a s pocitom úporného zvierania na duši. Spoza okna vnímala zimu a mráz ... dva živly zmocňujúce sa sveta okolo nej. V posledných dňoch ju opäť prepadával pocit, že je odrezaná od ostatného sveta. Pocit, z ktorého sa veľmi dlho dostávala po autohavárii ... priam nekonečný čas sa cítila vyradená zo života ľudí stojacich na dvoch vlastných nohách ... a pritom po celý ten čas bolo len na nej, ako dlho bude hrať na samostatnom ihrisku.

Myslela na včerajší rozhovor s Marekom.

„Máš už nejaký program na sviatky?“ – spýtal sa jej po bežných úvodných frázach, ktoré sa v rôznych podobách opakovali vždy, keď vyzváňanie telefónu oznamovalo hovor z Marekovho mobilu.

„Konkrétny program nie, ale plánujem si po rokoch užiť zase tradičnú vianočnú atmosféru ... myslím tým takú klasickú rodinnú pohodu – asi budeme všetci u Kamily. Mám pocit, že od strednej školy som si skutočné Vianoce neužila, na tie minuloročné radšej ani nemyslím...“

„Mám taký nápad... Poďme sa zajtra podvečer nadýchnuť vianočnej atmosféry do mesta, na vianočné trhy. Pozývam ťa na varené víno, na to, čo ti tak chutilo pred štyrmi rokmi.“ – pousmial sa Marek pri spomienke na prvé a jediné Vianoce, kedy si namýšľal, že s Laurou objavil šťastie, ktoré mu už vydrží do konca života.

Odmietla. Nielen preto, že vonku padal sneh a mrzlo. Nielen preto, že by mohla stratiť rovnováhu aj bez kvapky alkoholu v tele. Ubolené telo a ubolená duša nedokázali v jednotlivých situáciách hľadať to príjemné a povznášajúce, skôr naopak. Cítila neustály strach z toho, že si akýmkoľvek nechceným spôsobom zapríčiní nové bolesti. Neznesiteľná bolesť, ktorá sa aj v súčasnosti pripomínala najmä v súvislosti so snahou zvládnuť niečo, na čo ešte nebola dosť silná a pripravená, v nej podvedome prebúdzala všeobecný strach z bolesti.

Odmietla aj z iného dôvodu. Kvôli Marekovi. Napriek tomu, že  boli v častom kontakte, či už cez telefón alebo osobne, cítila jeho odstup od nej. Samozrejme, uvedomovala si, že sa k nej nemôže správať ako v časoch, keď ich dôvernosti dávno presahovali hranice obyčajného priateľstva ... ktorým by sa dal charakterizovať súčasný stav medzi nimi.

‚Cíti ku mne vôbec ešte nejakú lásku, alebo sa snaží byť takým pozorným len zo súcitu?’ – pýtala sa seba samej. Zároveň si uvedomila, že odpoveď radšej ani nechce poznať.

Uvedomovala si, ako veľmi jej jeho priateľstvo pomáha po psychickej stránke. Na druhej strane sa nemohla zbaviť myšlienky, ako by asi dopadol vzťah medzi nimi, keby sa neboli rozišli len niekoľko týždňov pred jej nehodou.

‚Dokázal by ma ešte objímať tak , ako muž objíma ženu, ktorú miluje? Dokázal by ma ešte milovať? ... dokázal by si vôbec ľahnúť do postele vedľa mňa?’ – premýšľala ďalej a so smútkom jej postupne dochádzalo, že akýkoľvek partnerský život, skutočná láska a sex sú pre ňu raz a navždy hudbou minulosti.
 
‚A môže mi doktor Norval aj ostatní lekári vravieť čokoľvek o tom, že po fyzickej stránke môžem mať v budúcnosti dieťa, či niekoľko detí ... ale ako ich mať bez duševnej blízkosti a lásky partnera, ktorý by vedel spojiť svoj život so životom ženy na umelej nohe...???’ – nedokázala potlačiť sebaľútosť, ktorá sa aj vďaka vianočným melódiám, zaplavujúcim z rádia jej kuchyňu a obývačku, dokázala pretlačiť k jej duši i myšlienkam.

xxx