Zostávam zmätená z vlastných pocitov. Tak veľmi som sa tešila až ukončím školu. Až zo mňa bude pani Inžinierka a ja nebudem musieť chodiť do toho oblbovacieho ústavu pre šialených žiadostivých inžinierochtivých tvorov menujúcich sa študenti. V dnešnej dobe vec nevyhnutná, ale oblbovací ústav... a dnes, keď sa začína školský rok (i keď pre vysokoškolských ešte ee, ale tak predsa) a ja už do toho oblbovacieho ústavu nikdy nepôjdem si uvedomujem, že mi je clivo. Tak veľmi som sa tešila až odtiaľ vypadnem, myslela som si, že mi naozaj nikdy nikdy nebude clivo, nenávidela som to tam. Vôbec som nerátala s tým, že by tá clivosť mohla prísť a už vôbec nie, že tak skoro... veď som odtiaľ preč ešte len 3 mesiace...
premýšľam...
postupne uvažujem, že mi vlastne asi nechýba oblbovací ústav ako taký, ale spolužiaci. Už nikdy to nebude o pive po odpadnutom cviku, už nikdy o slivovici v lavici a pozeraní rozprávok na prednáškach... tak toto mi naozaj bude chýbať... mal ten oblbovací ústav predsa len svoje pozitíva...
ale mňa čaká realita a nástup do práce... tam by to s tým pivom, slivkou a rozprávkami nešlo?