Sedím za počítačom. Sedím a rozmýšľam. Rozmýšľam či sa mám usmievať a či rozplakať. Po roku je tu opäť deň mojích narodenín.

Kto to vymyslel oslavovať narodeniny? Kladiem si túto otázku každý rok, teda aspoň v posledných rokoch. Ako dieťa som mala vždy radosť z torty, z fotografa, ktorý ma zvečňoval do rodinného albumu (vraj pre moje deti, riadna hlúposť, dnes to nikoho nezaujíma ako som vyzerala keď som mala rok, dva, tri,... teda okrem fotiek z oslavy prvého roku, kde ma fotograf zachytil v mojich "alkoholických" začiatkoch. Kto však z fotografie vyčíta, že štamprlík v mojej ruke obsahoval čaj). No a samozrejme radovala som sa z darčekov.

Pekná spomienka na 18. narodeniny. Mama mi spravila pulóver po ktorom som tajne túžila. Keď som si ho obliekla do školy, spolužiačky narozprávali našim chalanom, vraj mám zásnuby, preto som taká naparádená. A ja som sa nestíhala čudovať nad toľkou úctivosťou ( do momentu, keď to ktorýsi nevydržal a opýtal sa ma kto je ten šťastný. Ešte dnes sa musím smiať ako sa mi uľavilo a ako sa uľavilo ostatným. Prvý raz som mala možnosť vidieť v spolužiakoch dospelých ľudí, dovtedy... blázniví puberťáci, prepáčte mi chlapci, boli ste i tak fajn).

Narodeniny v r. 1989. V novom kabáte a v nových čižmách, miesto plánovaného posedenia, spolu s kolegami, v snehu, plní emócií na manifestácii na podporu študentov a plní očakávania čo nové nás čaká... taká to bola oslava. Ani sme nespali, sledovali v televízii v rozhlase, v novinách čo sa deje okolo nás. Mladé a horúce hlavy, plné plánov a predstáv ako to robiť po novom a lepšie. Nekonečne dlhé debaty, zásadné stanoviská, jednoznačné názory...Pekná spomienka.

Spomienka spred šiestich rokov. Stojím v čiernom nad dvojtýždňovým hrobom svojho otca. Človeka, ktorý mi dal tak moc. Nie len materiálne veci mám na mysli. Chvíle strávené s ním, nekonečné škriepky a filozofické debaty, ktoré častokrát pripomínali to známe porekadlo o kurati poučujúcom sliepku (mama vtakých chvíľach radšej zmizla z dosahu našich hlasov). Otca, ktorý ma naučil nebáť sa povedať svoj názor, otca, ktorý ma naučil vážiť si ľudí, nech už boli akíkoľvek (hovoril, že v každom je kúsok dobrého a preto si ho treba vážiť), otca, ktorého veľkosť lásky som pochopila, žiaľ, až keď som ho stratila. Ešte i dnes to bolí.

A tak tu sedím a píšem a spomínam a pýtam sa čo som stihla v ďalšom roku naplniť zo svojích plánov, čo ostáva do ďalších rokov....

Zvoní telefón, prepáčte..... "Veľa zdravia, šťastia, veľa zdravia, šťastia..." Musím končiť, moji priatelia, nezabudli na mňa. Škoda sĺz za uplynulými rokmi, vždy je čosi nové čo ma čaká, sú ľudia čo na mňa myslia. Je pre čo žiť.