Priateľstvo je len slovo, slovo znejúce v hlave pridlho na to aby sme sa pohli ďalej tak ľahko.. Sklamaný s priateľov, nechcem to vrátiť späť, no nemôžem sa pohnúť ďalej. Stratený v čase, keď všetko bolo ideálne, keď maska skryla tvoju falošnú tvár, keď všetko bolo iné. Svet sa zrazu otočil o 180 stupňov. Prečo?? Je to moja chyba?? Do beznádeje ponorený až po uši, topím sa a srdce mi buší, že je koniec tohto stvora a sladké spomienky vystrieda nočná mora. Hľa pohľad do tvojich čiernych očí už nechcem nikdy zažiť, slovo či len vzlyk znejúci z tvojich pier sa mi hnusí a cítiť ťa už ani nemusím. Inokedy opora, teraz len tieň, ktorý nepodrží ma už nikdy, práve naopak nohy podrazí mi a padám do rakvy, kolísky môjho života, s kadiaľ niet úniku a usínam na spánok dlhý, dlhší ako zimný spánok medveďa. Ty mi ruku nepodáš, no práve naopak. Do chrbta žeravý kutáč zaryješ a ostrá bolesť slzy mi vyrazí z očí, nie pre bolesť zranenia ale za spomienky a krvácajúce srdce. Slzy stekajúce po líciach rysujú lícne kosti a zanechávajú malé vlhké cestičky za sebou. Bolo to krásne, bol to čas nášho priateľstva, boli sme iný, bolo to a už nebude nikdy viac. Chlad tvojej duše ničí ma, povedať prepáč mi srdce zakáže a moje správanie i teba zničí. Zničený navzájom povedzme si pravdu. Bolo nám to treba?? Stálo nám to za to?? Otočiť sa chrbtom a opustiť sa navzájom.. Nejde to vrátiť, nejde to zmazať, ty prepáč nepovieš a ja mlčím ako hrob tiež. Strach spraviť prvý krok vyryl do kameňa naše mená i s dátumom na sekundu presne. Raz možno oľutujem ale bude neskoro, čas bude dávno preč a ty spolu s ním tiež. Nie je koniec, je to len nový začiatok pre oboch z nás. Možno lepší a možno nie.. No jedna vec mi však istá je.. Ja bez teba, ty bez mňa.. Tak to už zostane..