Milosrdná lož, alebo ....

 

Znova sme sa stretli v nemocnici. Reku skontrolujeme bufet, zistíme či sa zmenila vrchná, ako to chodí na vizite ( či ešte vždy musíme splývať so stenou ) a či sme sa niečo naučili a nebudeme na dva týždne na praxi za menej inteligentných... neboli sme...

Poďme po poriadku. Nemocničný bufet teda nič moc, už v januári bol biedny, ale aspoň to odsýpalo a človek neodpovedal neustále na priblblé otázky... teraz to neodsýpa a človek musí odpovedať... „prosím si jednu bagetu a colu...“ „ďakujem, všetko“... „želáte si ešte niečo“... „tú colu“.... „aha... a zaplatíte“? „Áno“... „dám to na jeden blok či na dva“... „na jeden“... „teda budete platiť spolu...“? Naberanie koláčov: to, že predavačke ten koláč štyrikrát spadol medzi ostatné mi nevadilo... nakoniec ho umlátila do želaného tvaru naberačkou a aby jej nepadol nanovo, tak si tácku oprela o svoje prsia... vďaka to ako naozaj nemusím.

Inak bufet ostáva príliš drahý a človek nevidí na váhy... stojím pri pokladni a váha je za pultom na opačnej strane...chýba tu konkurencia... dať za obed v plastovom tanieri a jesť ho plastovým príborom cca 5 € je dosť... a to sme nejedli kačicu...

Denis jedol celé dva týždne kurací rezeň a parížsky šalát, Maruška to striedala a tak sa na plasťáku objavilo  kuracie stehno, ryža, nejaké to mäsko a zeleninový šalát. Ja a Riško sme to vyriešili po svojom...varili sme spoločne... žemlovku, palacinky, šalát, kel, pečené mäsko, kapustu a knedľu... a tak nejako podobne...a hladní sme neboli.

Pozorovanie číslo dva... vrchná sa zmenila... a k lepšiemu... naozaj. Znie to síce neuveriteľne, ale je to pravda. Už v pondelok keď sme nabehli nás privítala s úsmevom... nabehli sme všetci na čas, veď kto by sa s ňou hádal... že veď o ôsmej začíname, tak sme o ôsmej stáli a sedeli všetci v bielom... a ona, že máte čas, v kľude sa napapajte, aby ste neboli hladní... skoro nám zabehlo... potom sme sa podelili kto a kam... ja som išla s Norikou na chirurgiu, Maruška išla na rehabilitačné na siedmom, Denis na dlhodobo chorých a Riško kráčal na ÁRO... a všetci sme mali kľud.. boli sme najstarší, pretože si prax spolu s nami odkrúcali maséri a SZU ( deti sú fajn, len občas menej dôležito by sa mohli tváriť... lebo oni sú tí vysokoškoláci... ha, lebo mi to už máme za sebou... ).

Samotná prax bola v pohode...vedeli sme do čoho ideme ale, aj tak nás, teda aspoň mňa opäť šoklo ARO. Nevadí mi, že sa musím obliekať do zelených plášťov a viazať všetky tie šnúrky... vadí mi tam to ponuré ticho a pípanie všetkých tých strojov... všetci boli ponapájaní, uvedení do umelého spánku, kde tu bola bdelá kóma... a ty cvič... bojím sa ich dotknúť... bojím sa, že im ublížim... všade trčia hadičky, všetko niečo meria... v kľude to odpojte... nič odpájať nebudem... potom ich zapojíme nanovo... snímač pulzu na prste, snímač tlaku na ramene, elektródy na prsiach.. odcvičíme a som rada... konečne odchádzame s ponurého ticha premiešaného sterilnou zelenou a bielou farbou... ak zelená ukľudňuje... tak ja potom neviem...

Bola som tam štyri dni... každý deň niekto chýbal... keď vrchná zahlásila, že ideš na ÁRO, v kľude som jej povedala, že ani náhodou... a potom sme riešili, že veď sú aj „horšie, alebo smutnejšie oddelenia“ ako je toto. Uznávam, robiť na onkológii to by bolo nad moje sily... ale zatiaľ som bola len na ÁRE a stačilo... 

Vždy po návšteve ÁRA som ukecala Noriku na bábätká... boli priam božské, malilinké pršteky, vlásky, drobci zabalení v perinkách...po ÁRE to bolo ako svetlo na konci tunela...a tak už druhý týždeň hľadám bociana, chcem mu dať svoju adresu...  

Na chirurgii s Norikou bolo fajn,ale  kríza sa dotýka aj zdravotníctva,  nie sú ľudia... a nebolo s kým poriadne cvičiť... tak sme aspoň cvičili s tými pár ľuďmi, ktorí tam boli a cvičiť mohli a mali...cvičila som so starým pánom, mal 83 rokov a večne sme rozoberali teóriu relativity. Celkom fajn, ak došla relativita, bavili sme sa o smrti a hmote.. o atómoch a molekulách a o viere...zaujímavé prechádzky po oddelení to boli.. prišla som za ním, že veď teda ideme cvičiť.... keď sa chcem prechádzať, že nech ho vezmem do bufetu... ok, opýtam sa, či Vás môžem zobrať z oddelenia... spýtala som sa, vraj môžeme ísť... len docvičím a prídem si pre Vás... „veď Vám neutečiem“... docvičila som, prídem si pre starého pána a on v bielej košeli, čierne nohavice, tmavé ponožky... „ a Vy ako kam chcete ísť“... „idem s Vami do bufetu, snáď nepôjdem v pyžame sestrička“... tak poďme... vrchnej oznamujem, že si beriem starého pána do bufetu a hneď sme nazad... jasné... a načo má nohavice a košeľu... pýtajte sa jeho... odhliadnuc od toho, že rozprával príliš nahlas a skoro nič nepočul bolo to fajn... síce som skoro ohluchla... ale... jeho veta: "jáj sestrička,  kraslice mi opuchli, ale veď je po veľkej noci... " zostane pamätná...rovnako ako prechádzanie sa po oddelení s naťahovacou včielkou, ktorá spieva...stavanie kociek s Ariel, čítanie knižky o delfínoch a pozeranie si obrázkov električiek...nech Vás to nemýli...nebola som na detskom...ako povedala Norika, máš pedagogiku, tak makaj...  

Na druhej strane ležalo pár zaujímavých dám... neopúšťali sa tak, ako chlapi (česť výnimkám, ale výnimky potvrdzujú pravidlo). Mala som možnosť cvičiť s lekárkou, ktorá s takým presvedčením a zaujatím rozprávala o deťoch...o tom, ako vymenila sterilné biele veci za farebné, nech sa neboja, o tom, ako spolu organizujú stretnutia a výlety, že som si pripadala ako Alenka v krajine zázrakov. Mala som možnosť cvičiť s pani, ktorá šokla medika na štátniciach, keď sa jej opýtal, či spraví predklon a dokáže sa chytiť špičiek... pani spravila v pohode špagát a ohybná bola až nad mieru. Mala nie práve najľahšiu diagnózu, ale bojovala... ako povedala ešte nemôže zomrieť, ešte ju potrebujú a ju nejaká rakovina nezloží... Zažila som pani, ktorá sa ma neustále pýtala, či to cvičí dobre, či správne dýcha, či jej to ide lepšie... ako je na oddelení dlhodobo chorých... či s ňou budem cvičiť... cvičila sama a išlo jej to skvele... zažila som pacientku, pani, ktorá mala nejakých 70 rokov, ktorá bola po dvoch operáciách v brušnej dutine... ktorá rozprávala o tom, ako pôjde budúci týždeň domov a ja som jej prisviedčala... nešla... jej diagnóza je viac než ťažká... keď sme odchádzali z praxe ležala na ÁRE... niekedy ľutujem, že si dokážem prečítať a preložiť diagnózy z latinčiny... ľutujem, to že viem a oni nevedia. Brať niekomu nádej je kruté, ale milosrdne klamať ... ....