"Pali,myslím,že si urobil to najlepšie,čo si pre vzťah urobiť mohol. Vieš,láska nemá zmysel vtedy,ked jeden z dvojice o nej pochybuje. Totiž,ked jeden miluje bezhranične a druhý už necíti nič. Vtedy to nieje láska,ale utrpenie."

Pustila som si svoju obľúbenú rádiostanicu vo večernej vlne plnej odkazov,vyznaní a niekedy aj netradičných žiadaní o ruku. Bola to náhoda,že som sa naladila práve vo chvíli,ked do rádia napísal láskou zarmútený Pali? Nemyslím si...neverím tomu,že existuje náhoda. Je to iba slovo,no všetko v živote má svoj zmysel. I ked taká banalita ako sa zdá naladenie rádia byť.

"Midnight lady...nádherná pesnička!! Vieš,že práve táto patrí k mojim obľúbeným? Dakujem krásne,mám ťa rada!!!" Polnočná lady,tak ma volá moja láska..vlastne,neviem,či je možné volať mojou láskou človeka,ktorého spoznáte na internete,píšete si pár mesiacov a nikdy ste sa nevideli. Vieme o sebe strašne veľa,niekedy mám pocit,že sa poznáme od narodenia. "Počúval som túto pesničku a nemohol som ti ju neposlať. Pretože ona je vlastne o tebe,mojej Polnočnej lady,s ktorou vždy strávim polnoc krásnym písaním...je možné,aby som ťa mal tak veľmi rád?" Asi odo mňa čaká odpoved..alebo nie? Ved čo mám napísať-áno je to možné,ved ja som tak super? Neodpovedala som. Koniec koncov, načo slová,ked dôležité sú city.

Potom prišiel onen zlom zvaný stretnutie. Naše prvé...stretnutie dvoch ľudí z internetu. Strach? Nie,ved viem o ňom dosť natoľko,aby som si bola istá,že mi nemá ako ublížiť. Motýliky v bruchu,povestné pre prvé stretnutie? žiadne. Ja ho vlastne ani neľúbim,ved prvé stretnutie ešte nemusí znamenať,že ide o lásku. Tak som len nastúpila na autobus a s vedomím,že prežijem zaujímavý večer som sa celú cestu presviedčala,že to tak naozaj bude. Kamarátka mi vravela,že to bude skvelé,ak nič viac,získam nového a hlavne dobrého priateľa.

 "Naša fáza utorkov sa mení na pondelky. A potom prídu čo,nedele?" Rande-ako sa postupne z nášho vzťahu vyvinula- sa nieslo v znamení utorkov. Sami sme nevedeli prečo,akosi nám to vždy vyhovovalo v utorok. Ale potom-aká to zmena: prišiel pondelok a daľších pár spoločných chvíľ. Na ktoré som sa síce tešila...

Prvý bozk. Ten,na ktorý človek nikdy nezabudne,pretože je prvý. My určite nezabudneme,pretože nám akosi nevyšiel. Ale ako povedal Ivan: "Z hľadiska dokonalosti bol o ničom,no bol náš prvý a hlavne spoločný,takže bol ten najkrajší." Sedeli sme na lavičke,vo fontáne krásne prúdila voda,teplý letný večer nám spríjemnil pekný rozhovor. Mali sme už odísť na autobus,každý na svoj.

"Pôjdeme už? Nestihneš povoz domov."

"O chvíľu. Ešte jednu dôležitú vec..." V tej chvíli sa naklonil a...ja som sa odtiahla. Nejaký reflex,z ktorého mi bolo potom nanič. Prečo som pokazila niečo,čo mohlo byť také krásne? Dlho som sa tým zožierala,no nejako sme to spolu vyriešili. Prišiel daľší menší konflikt záujmov a aj ten sme nejako vyriešili...no láska nieje predsa o trápení. Láska nieje o tom,že jeden miluje viac ako ten druhý. Hlavne,ak ten druhý asi nemiluje vôbec. To je trápenie oboch.

Tak som sa rozhodla-radšej nech preplačeme obaja dva dni v kuse,ako plakať každý sám,po tichu a celé mesiace..ako sa hovorí: najúčinnejšia je terapia šokom. Tak som mu napísala mail. Naživo by som to asi nezvládla. Pri jeho písaní som vyronila slzy,no ako som sa potom dozvedela,nebola som to len ja,kto si zmáčal vreckovku slanou príchuťou.

Dnes nás niečo spája. Hoci niesme tak často v kontakte,ako predtým,ale viem,že nič lepšie sa nemohlo stať. Sme šťastní,každý osve a nadalej si hľadáme svoju lásku..i ked si niesom istá, či to u mňa bude opäť cez internet. No práve mi napísal jeden milý chalan,vraj vyzerám byť veľmi milá a pekná..hlavne,je z vedľajšieho mesta,takže kilometre nás vraj nebudú trápiť...

Možno...

Možno to bol naozaj osud,že Pali sa ozval práve vo chvíli,ked som zapla rádio a vtedy som sa presvedčila,že to bolo správne.

Možno Ivan je taký rád ako ja,že sa netrápime...hoci ma tak ľúbil. A ja ho mám rada nadalej-prvá láska býva najkrajšia. A ona bola.

A možno sa mi práve začína nová láska...možno...

No verím na osud...určite...