Jeden z článkov mal byť už dávnejšie o tom, ako sa čím ďalej tým viac a viac cítim hlúpa. Nie tak povznesene sokratovsky viem, že nič neviem, ale tak, že nech robím, čo robím, kopu informácií v hlave i tak neudržím... A potom len s pootvorenými ústami hľadám vyhýbavú odpoveď!

Na mnohé otázky musím pravidelne hovoriť neviem... hm, hm, zase sa zamotávam... nemyslím na tie o astronómii, kvantovej fyzike, ekonómii alebo iných oblastiach, ktoré sú mi na míle vzdialené, ale ja - ako slovenčinárka - musím občas skromne vyhlásiť, že ten, kto toto a ono napísal, je mi cudzí, ani netuším a ako sa volala hlavná postava... počkaj pozriem a tak pod. Je pravda, že viem, kde tie fakty nájdem (čo ja osobne považujem za najdôležitejšie), ale hnevá ma, že niektoré veci, ako napr. konkrétne diela slovenského humanizmu a baroka si vtĺkam do hlavy pomerne intenzívne, a i tak ich stále všetky neviem...

Dosť hanba, ale aspoň sa čestne priznávam!

Posledné dni som však o svojej hlúposti už prestala pochybovať úplne. Do nášho zmiešaného kabinetu prikvitol nový kolega - americký lektor z Texasu. Ach, jejda, ten 50-ročný pán to má teda dobre ťažké. Skupinka slovenských učiteliek na neho hľadí ako teliatko na nového chovateľa a nič zrozumiteľné nevie zo seba dostať... Môj pokus o otázku odkiaľ ste skončil presvedčením, že tí Texasania majú skutočne originálnu angličtinu, a tak komunikujeme v rovine hallo, coffe or tea?, bye... + celá paleta mimických výrazov...

Hanbím, hanbím, hanbím sa.... za svoju nevedomosť, hlúposť a kadečo iné. Skutočne fakt.

Celé to má len jednu jedinú výhodu, že mi to došlo a že s tým môžem niečo robiť. Dúfam, že do konca školského roka prehodíme aj dve súvislé vety...

Rozhodne dám vedieť. A je tiež možné, že o našom Američanovi ešte čosi napíšem. Je totiž dosť inšpiratívny. Všetko robí úplne naopak ako my. Ale o tom asi až nabudúce...