So znechutením som zaklapol notebook. Monitor so zašušťaním narazil na klávesnicu, odsunul som sa, otočil som sa na stoličke smerom do izby, rozhliadol sa okolo seba, z otvoreného balkóna som cítil letný vánok. Akosi toho roku zima prešla rovno do leta, vôbec mi to neprekážalo. Nadýchol som sa, cítil som leto, počul ruch ulice a sedel si vo svojom kľude. Vo svojom vesmíre, do ktorého nemal nik prístup. Krútil som sa na stoličke a usmieval sa, toto je moje kráľovstvo, moje steny, moje múry, ktoré som vybudoval. Zbožňujem svoju anonymitu, právo, ktoré mi dáva virtuálny svet a nielen ten.

Rád kráčam pomedzi ľudí, hudba v ušiach slnečné okuliare na očiach. A cítim sa ako by som nebol súčasťou sveta, toho davu pomedzi ktorý sa predieram, som len nestranný pozorovateľ. Nik nevie čo sa deje za tými okuliarmi, aké myšlienky mi letia hlavou. A ja Vás pritom pozorujem, hodnotím, smejem sa, niekedy počúvam Vaše rozhovory, mám chuť Vami zatriasť a povedať zobuď sa, nebuď taká naivná, neponižuj sa. Ale kto som aby som sa plietol do Vašich životov? Je to Vaše slobodné rozhodnutie. Niekedy mi je Vás ľúto, súcitím, niekedy blahosklonne pokrčím ramenami. Nerád sa starám do Vašich životov, robím to skutočne výnimočne. Možno preto aby sa nik neplietol do toho môjho, nestojím o to. Neznášam, keď niekomu poviem, že niekam neprídem a on sa na mňa pozrie a spýta sa: „Prečo? Čo iné máš?“ Keby som to chcel rozvádzať a zveriť sa so svojimi dôvodmi, tak to poviem.

Dám ruky do vreciek, skloním hlavu, dám hlasitosť na plno a stratím sa v dave. Nevidím nepočujem. Ani obraz ani zvuk, často sa takto stratím na pár hodín. Blúdim svojou mysľou a kráčam. Kráčam uličkami, vyhýbam sa ľudom, preskakujem mláky, brodím sa lístím, topánky mi premokajú v čľapkanici až kým nedorazím na koniec. Koniec svojho sveta, kde ma ten reálny chytí za rameno a ja si uvedomím, že sa musím vrátiť. Vrátiť späť a stať sa súčasťou, tým malým kolieskom v systéme. Ale to moje, z času na čas, a nielen z ľubovôle zastane, a nič to neznamená, tých pár ďalších s ktorými som spojený sa zastavia tiež, systém samotný si však nájde okľuku aby hodiny tikali každú sekundu. A vôbec mi to neprekáža, byť len súčiastkou navyše, pretože mi to dáva slobodu. Iste mohli by sme hovoriť aj o zodpovednosti, lebo sloboda sa preceňuje, pokiaľ neviete čo s ňou.

“In the years afterward,­ I fled whenever­ somebody­ began to understand­ me. That has subsided.­ But one thing remained:­ I don't­ want anybody to understand­ me completely­. I want to go through life unknown.­ The blindness­ of others is my safety and my freedom.”­ ― Pascal Mercier

Moja sloboda pramení z tohto nepoznania. Prečo by mal niekto vedieť, čo je v mojom vnútri, čo ma robí tým, kým som. Všetci zbožňujeme kúzla a snažíme sa zistiť ako fungujú, čo je za nimi, ako sa robia, aby sme ich mohli tiež predviesť. Preto pravý kúzelník nikdy neprezradí svoje triky, pretože potom to už nie je mágia. Niekto bude namietať: „A čo dôvera? Súznenie? Pochopenie? Zdieľanie strastí i slastí?“ Sú to relevantné otázky, na ktoré však nemusím odpovedať.

Nemusíte ma nikdy vidieť, nikdy počuť a môžete ma poznať viac ako človek vedľa, ktorého roky zaspávam. Môže to byť len letmý okamih, pár slov, ktoré si povieme, pár slov, ktoré si sám sebe dovolím povedať neznámemu, len pár viet a slovných spojení, ktoré môžu o človeku všetko povedať.

Nič nie je komplikované, všetko sa dá zhrnúť do pár viet. Problémom je, keď príliš hľadíme na city tých druhých, v snahe im neublížiť, pretože nakoniec to aj tak urobíme.

„Nech sa človek akokoľvek usiluje prežiť jediný život, druhí v ňom nájdu tisíc iných životov, a to je dôvod, pre ktorý sa nedá vyhnúť tomu, aby sme si ubližovali” ― Alessandro Baricco

„Nemám Ťa rád,“ miesto: „Záleží mi na Tebe, nechcem aby si bola nešťastná a sklamaná, pretože si zaslúžiš byť šťastná a milovaná, ale...“

Diplomatické odpovede, ale ak má človek trochu rozumu, tak si každú vie rozmeniť na drobné. „Vieš bola som strašne smutná a sklamaná, mala som pocit, že Ti na mne nezáleží. Dlho sme sa hádali. Dali sme si pár pohárikov, rozumeli sme sa a on o mňa prejavil skutočný záujem,“ miesto: „Podviedla som Ťa lebo... Ťa už neľúbim... lebo som chcela Tvoju pozornosť... chcela som Ti ublížiť.“ Vždy sa nakoniec dostanete k základnej premise, cez to množstvo výhovoriek, ktoré to majú zjemniť, chrániť naše city, ale hlavne zachovať tvár človeka, ktorý ich vypovedá. Radi fabulujeme zakrývame významy zmienkami, že je to ťažké vysvetliť, kráčame okľukami, ktoré to vraj lepšie vystihujú. Prečo? Nemáme guráž, objavujeme svoje svedomie, ktoré zrazu nechce raniť ostatných, hľadáme ospravedlnenia alebo len získavame čas, lebo to buď samo vyprchá alebo to vyrieši niekto za nás.

Rád sa utiekam do svojho sveta. Tam rozmieňam na drobné a hľadám, čo je za tým. Niekedy preto aby som mohol klásť ťažké otázky, niekedy len preto aby som mohol hľadieť na človeka a libovať si v tom ako sa sám zaplieta. Moje vlastné múry, tie reálne i virtuálne ma chránia. User is offline a zvonček nezvoní...