Wewe mi raz napísala: „Myslela som si, že tam, kde zapadá slnko, sa začínajú naše sny. Vlastne som asi ani na sny neverila a pokladala som ich za úplne bezvýznamné. To ty si mi ukázala ich zmysel, to ty si ma naučila snívať. Pri tebe som pochopila, aké je detstvo dôležité. To všetko so škriatkami...Naučila si ma tešiť sa z maličkostí. Všímať si tie pekné veci okolo seba....Keď budem dospelá, chcela by som vnímať svet tak ako ty. Si moja najlepšia priateľka.“

Netuším, kedy som Ťa  to Wewuška naučila, ale máš pravdu, detstvo je veľmi dôležité, to svoje som nie z vlastnej vôle prepásla, no deťom chcem povedať, aby si ho uchránili a prežívali v radosti a snoch tak dlho, ako sa len dá, aby ho nepreskakovali a neprestávali snívať o drakoch, čarodejniciach a jednorožcoch, ako o nich snívaš Ty. Vnímaš svet oveľa zaujímavejšie ako ja, dokážeš potešiť ľudí tak jednoducho a pritom neuveriteľne ako nijaká víla v rozprávke. Dokázala si vrátiť späť čas a darovala si mi kúsok toho, o čom som si myslela, že sa už nikdy nevráti. Chceš byť ako ja a ja sa snažím byť ako ty :)

      Viem, že snívaš o obraze, ktorý si raz namaľuješ, bude na ňom obrovská lúka s kvetmi, bude sa na nej pásť jednorožec, tiecť potôčik, nad tou nádherou sa bude klenúť dúha a vždy, keď Ti bude smutno, sa na ten obraz pozrieš a predstavíš si, že sa na tej lúke točíš a preháňaš ako vietor. Vždy, keď započujem, čo si niekto praje, mám nesmiernu túžbu splniť mu ju, aj keď je to úplne cudzí človek, čo ty pravdaže nie si. Malé splnené túžby robia život zázračným, aj keď on je takým aj bez toho, no krajšie sa prežíva s úsmevom na tvári. Verte mi, preplakala som mnoho dní a nocí a už nechcem viac. Preto sa snažím usmievať a robiť radosť ostatným.

      Moja malá Wewuška mi rozprávala aj o svojej predstave o živote, túži bývať ako jednoduchá žena na vidieku, kdesi pri lese, kde by mala chalúpku a svoje zvieratká, kde by sa mohla preháňať na koni a pásť husi. Vraj kedysi s mamou na prechádzke stretli jednu pani v kroji, ktorá sedela na priedomí a okolo nej sa túlalo veľa zvierat, niektoré z nich pohladila a mala na tvári spokojný výraz, ako z rozprávky „Princezná ze mlejna“, ktorú si Wewe tak obľúbila. Ja som zase kedysi verila, že vo svojom živote občas stretávame svoje staršie Ja, aby sme vedeli, čo chceme a čo nie a mali šancu to zmeniť. Možno aj ona v tejto žene zazrela svoju túžbu a verím, že za ňou pôjde.

      Našim posledným spoločným snom je starať sa o chrobuľka. Wewe si plánuje, že ho bude počas letných dní kočíkovať, že sa naučí prebaľovať ho a že nad ním bude bdieť ako strážny anjel a všetko mu ukazovať. Ako jeho staršia sestra. Ani netuší, ako veľmi si prajem ja, aby to bola pravda a ako veľmi sa bojím, že ma život zase poučí a uprie mi túto radosť, pretože to, o čom som snívala, sa mi už splnilo. No splnením jedného sna sa predsa život nekončí, všakže? Pred očami sa mi občas mihne obrázok, pri ktorom chrobuľka kojím,  držím ho v náručí a on spokojne so zatvorenými očkami saje mliečko a nič na svete ho netrápi.

     Nezvyknem si veľmi osvojovať frázy iných ľudí, no verím  (ako vraj ktosi povedal), že ak si niečo skutočne úprimne želáte, celý vesmír sa spojí a splní sa vám to. Nezabúdajte na to a ja tým vesmírom pohnem, aj keby čo bolo!

© Dionea