Elle bola dotknutá mocou, ktorá sa v Nettovi skrývala, takéhoto ho ešte nepoznala. Na jednej strane to v nej prebudilo rešpekt voči nemu a na druhej vďačnosť, že tá sila je na jej strane. Privádzalo ju to ešte k hlbšiemu vydaniu sa jeho láske. Napĺňalo ju to dôverou a pocitom bezpečia.
Bola veľmi vďačná, že neudrel ju. Takmer si to vypýtala, no vedela, čo by povedal: - Celá si životom zbitá, a ja ťa tiež mám udrieť?

Rozhodli sa nájsť nový domov.
A vtedy to prišlo ako blesk z jasného neba – istí majetní ľudia, u ktorých Nett viackrát pracoval ako záhradník a spoznali v ňom čestného a usilovného muža, ktorý okrem záhrady stihol všeličo poopravovať pri dome, im ponúkli správcovstvo ich domu po dobu, kým budú odcestovaní. Ich cesta mala trvať približne mesiac.

Elle sa cítila ako princezná, keď vstupovala nádherným širokým schodiskom v hale do prijímacej sály. Oni dvaja majú mať k dispozícii celý tento krásny a veľký dom.
Nesmierne si užívala blahobyt, ktorý vkročil do jej života vďaka Nettovi. Zabývala sa ako doma.
Nett sa na nej zabával. Zmenila sa na malé dievčatko, ktoré nemá starosti. Poskakovala a šantila v záhrade a neustále sa smiala ako hrkálka. Boli šťastní.

V deň Nettových narodením mu pripravila prekvapenie. Pozvala ho do altánku v zimnej záhrade cestou mu zakrývajúc oči. Keď ho doviedla na miesto, s jasotom mu ukázala na stôl.
Na stole ležal akýsi model. Kresba kombinovaná s vystihovaním a lepením.

- Čo je to? – spýtal sa nechápavo Nett, čím dal zjavne najavo úroveň zručnosti svojej milovanej.
- To je náš dom, - odvetila Elle, - dom, v akom budeme bývať. Náš dom. Toto tu je záhrada a toto je balkón. A sem pristavíme stajňu. Budeme mať kone. Však mi kúpiš koňa?
Nett sa usmieval nad toľkou hravosťou, v jej očiach nikdy toľko radosti nevidel. Nadovšetko ho ale tešilo to, že vedela, že toto, kde sú teraz, ich dom nie je.
- Milujem ťa, Nett! - vyhŕkla zo seba tak rýchlo, až bola sama prekvapená, - a pôjdem s tebou, kamkoľvek pôjdeš ty, aj keby sme nikdy nemali iný dom, len tento papierový.
Nett sa usmial, chytil ju okolo pásu a pritiahol k sebe: - Ty nezbednica, aj ja ťa ľúbim!

A zamyslel sa nad tým, ako sa Elle zatvári, keď ju privedie do svojho domu, do svojho zámku...
- Vravím Ti, Elle, - povedal, - že ja mám pre teba pripravený iný zámok.

Elle sa chvíľu na neho dívala, akože či to myslí vážne, a potom sa pustila do hlasného smiechu.

Keď sa domáci vrátili a Nett s Elle sa pobalili a odchádzali, domáci ich vyprevádzali. Vtedy však Elle veľmi zosmutnela. Zrazu bolo jasné, ako jej dom, ktorý jej nepatril, prirástol k srdcu a nechcela sa ho vzdať. Zrazu bolo nad slnko jasnejšie, že jej radosť bola v mnohom vložená do toho, čo mala pri Nettovi, než v Nettovi samom.

Netta premkla bolesť starého šípu a opäť vydal dlhý a tichý ťahavý vzlyk.