Sedim  v izbe montrealskeho domu. Vonku je neprijemna zima, hoci je krasny slnecny den. Vsetko je biele, slnko sa odraza na zamrznutej hladine zalivu Svateho Vavrinca. Tuto rieku ci zaliv, ktory spaja Atlantik a Velke americke jazera, vidim priamo z  okna nasho neo-viktorianskeho docasneho pribytku. Prijemne teplo po este prijemnejsom obede a klasicka hudba, ktora znie z vedlajsej izby , ma uspavaju. Zrazu sa v myslienkach ocitam niekde v roku 1958 a myslim si,ze ked otvorim oci, ocitnem sa ako trojrocny v bezpeci bytu na Soblahovskej v Trencine. Okolo budu najblizsi, matka, otec, sestra a ja zistim,ze tych takmer 50 rokov bol iba sen. No musim zacat od sameho pociatku...niekde okolo roku 1622  v Kutnej Hore, ked po bitke na Bielej Hore museli moji predkovia emigrovat do exilu. ..Premietam si celu minulost a citim sa ako debil.
Neseny osudom, ktory zacal davno pred mojim narodenim a urceny osudom, ktory uz vie ako to skonci a bude po mojej smrti a smrti mojich dalsich pripadnych potomkov...Ano poviete mi, ze  osud je iba taky zurivy pes, na ktoreho staci zakricat, pripadne dupnut a on utecie. Mozno....ale nerad by som sa udupal a nic....Beriem to ako fakt,ze oproti osudu vyzeram ako debil, pokusim sa byt vsak dokonaly a genialny....debil.