Tak som sa tu u vás trošilinku porozhliadol a poviem vám, ľudkovia moji, lebo tak si zvyknete väčšinou, stálo to za to. A stojí to aj naďalej. Stále sa niečo koná a nie a nie prestať. Neviem, či konať je celkom presné, možno robí, robí sa robota, no ale robota je fuj, otročiť na panskom sa nemá. Tak asi nie. Neviem ešte všetky vaše nádherné a pestré slovká, ale mnoho, velice veľa sa mi ich páči. Asi preto som si ich obľúbil. Voľajako ma ospravedlňte za malé znalosti. Akože pery stisnúť, zubulienky zaťať a držať, či ako sa to zvykne oné... hovoriť a rozprávať. Ozaj, kto hovorí je vraj hovorca, hovorkyňa, kto rozpráva je rozprávač, rozprávačka a tak podobne. Vraj. Ja to neviem, iba som počul. Som velice počúvny.

No ale k veci samej. Čo som tu zistil. Budete sa možno čudovať. Samé čudné veci som. No postupne. Per partes, ako sa vraví. Ozaj, kto vraví je čo?

Postretával som nečakane veľa krásnych ľudí vo svojom okolí. Každý, kto je dobrý ku druhým, je krásny. Je to fajn, vidieť a počuť, že sa máte väčšinou radi. A je to aj cítiť. Niežeby som ohmatával každého, to teda nie, to by som si nedovolil, to v nijakom prípade nepripadá do úvahy, verte mi. No nejaké príjemné vlnenie z vás ide. Jeden je hneď kľudnejší. Že nemusí pracovať. Však aj ocinko mi vraveli, aby som sa ja pekne iba dobrých ľudí držal, počúval a keď budú potrebovať, aj pomohol.

Musím sa vám ku niečomu priznať. Ale je to dosť ožehavá záležitosť. Ocino nemá rád uprednostňovanie, ani lobovanie a nadŕžanie a tieto veci všeobecne. Neide mu to moc pod fúzy. Ktoré síce nemá, no vy to tak zvyknete rozprávať.

Mne sa vám viacej ženy páčia. Sú jednak krajšie a tiež sa vedia lepšie komunikovať. No ale to iba na okraj. Aby, tak povediac, reč nepostávala.

Zvláštne je, že aj krásni ľudia vedia byť mrzkí. Na seba. Je to zaujímavé. Na vašom stupni vývoja. A naviac si vedia aj ubližovať. A naviac vedome. A to je zarážajúce. A alarmujúce, deprimujúce a nehorázne dehonestujúce ľudské plemeno.

Stretol som dvoch takých. Muž a žena. Že vraj vedia viacej ako ostatní ľudia. Že vedia myseľ ovplyvňovať, myšlienky čítať, človeka pokoriť a k obrazu svojej dokonalosti pretvoriť. A nebudete tomu veriť, ale oni si, čírou náhodou, vybrali mňa. Predstavte si to. To je, čo?

Takže som sa trošku zdržal, prepáčte mi to, prosím. Musím sa ku nim ešte trošku vrátiť a hrať sa s nimi na dobrých ľudí. Lebo si budú naozaj myslieť, že sú lepší ako ostatní. A keby si to mysleli, tak budú ubližovať aj ďalším a zneužívať to, čo je celkom bežné u nás. Už od počatia. To sa nesmie. Aj ocino sa hnevá na takéto veci. Že vraj pretvárať. Veď to je to isté, ako keby ockovi jeho hrad na panelák prerobili, ta nie?

Vy sa mi len nestrachujte a takýchto humanoidov sa nebojte. Všetko dopadne nakoniec tak, ako si kto zaslúži. A robte si pekne po svojom. Ako vás mamka s ocinom učili. Ja sa zasa ozvem. Teraz musím, lebo je najvyšší čas.

V zásade mám rád všetkých, ale na druhej strane je potrebné povedať, že dievčatá mi sú akosi bližšie. Ocino ma za tieto reči veru nepochváli. Ale čo už, nie? Na Zemi sme iba raz. Maximálne dva razy.