Je to veľmi podobné, ako v prípade hudby Mozarta, alebo Beethovena. Ani ich osobne nikto z nás nevidel. Ak ale sme čo len trochu otvorení, môžeme z ich hudby vnímať ich osobnosť. A tiež posolstvá, do nej zámerne pre nás vložené.

A tak je to aj s prírodou. Väčšina z nás nebude asi nikdy na vlastné oči vidieť inteligenciu, stojacu za ňou, ale absolútne všetci môžeme zo samotnej prírody, to jest z očividného, vonkajšieho diela tejto inteligencie vnímať jej charakter, ako i posolstvá, nám ľuďom jasne tlmočené.

O aké posolstvá ide? Je ich viac a môže ich vnímať naozaj každý, kto ich vnímať chce.

V prvom rade je to posolstvo čistoty. Ak sa totiž vyberieme niekde do hory, môžeme tam dýchať čistý vzduch a v horskom potoku vidieť čistú vodu. Alebo trebárs taká zasnežená zimná krajina v jej snehobielom lesku je priam synonymom čistoty.

Všetko nečisté, čo sa nachádza v prírode je iba dielom človeka. Znečistená voda, emisiami znečistený vzduch, alebo aplikovaním chémie znečistená pôda.

A túto nečistotou v prírode, ako i všade inde okolo seba šíri človek preto, lebo on sám je vnútorne nečistý. Lebo vôbec nedbá o čistou a ušľachtilosť svojho vnútra! Svojich myšlienok a citov! A preto šíri nečistotu smerom zvnútra navonok všade, kde len príde a poškvrňuje ňou všetko, čoho sa len dotkne.

A predsa sú všetci títo vnútorne nečistí ľudia každodenne nabádaní prírodu k čistote! Hoci už len obyčajným pohárom čistej vody, ktorou každodenne hasia svoj smäd.

Druhým posolstvom prírody, zjavným absolútne každému je posolstvo krásy. Krása kvetov! Krása ročných období! Krása hôr, lesov a lúk! Ide o krásu oblažujúcu, osviežujúcu a povznášajúcu.

Položili ste si ale niekedy otázku, prečo krása prírody pôsobí na ľudí tak blahodárne?

Odpoveď je jednoduchá! Pretože je neoddeliteľne spojená práve s čistotou!

Ľudia však krásu vo svojom vlastnom ponímaní strhli hlboko nadol. A to tým, že ju oddelili od čistoty. Preto je mnohé z toho, čo dnes považujeme za krásne v skutočnosti skazené, zlé a poškvrňujúce. Nech už je to móda, divadlo, film, výtvarné umenie, či čokoľvek iného, čo vytvorila ľudská ruka vo svojej zvrátenej predstave krásy.

A preto ľuďmi vytvorená krása mnohokrát neoblažuje, neosviežuje a nepovznáša, ale naopak poškvrňuje, špiní a zráža nadol. A preto sa nám krása našou vlastnou vinou nestala požehnaním, ale naopak prekliatím!

Tretím, opäť veľmi zjavným posolstvom prírody je posolstvo prirodzenosti, jednoduchosti a prostoty. Výstižne o tom spieva Miroslav Žbirka vo svojej Balade o poľných vtákoch, ktorí „nežobrú, že chcú mať viac, ako dáva klas“. To znamená, že sa dokážu uspokojiť s tým, čo potrebujú a koľko toho potrebujú.

Celá bieda ľudského rodu vo vzťahu k jednoduchosti, prirodzenosti a prostote bytia je dokonale vystihnutá v zdanlivo nelogickej vete: Jeden pohár stačí, ale dva už budú málo!

Každý človek má určité prirodzené potreby, ktoré by mal mať zabezpečené, aby mohol prežiť dôstojný život na zemi. To je ten jeden pohár, ktorý stačí.

Ak sa ale nechceme uspokojiť s tým, koľko toho naozaj potrebujeme a máme tendenciu siahať po nadbytku, dostaneme sa do začarovaného kolotoča nikdy nekončiacich a stále rastúcich potrieb. Tým ale siahame po stále ďalších, pomyselných pohároch, ktoré nám už budú vždy len málo. Veď predsa stále sa dá mať viac a viac! Stále sa dá byť bohatší a bohatší!

A tak to v súčasnosti na našej planéte dospelo až tak ďaleko, že tu máme určitú elitu najbohatších, ktorí vlastnia nepredstaviteľné materiálne prostriedky, ale je im to stále málo! Siahajú ešte po ďalšom pohári. Po pohári svetovlády a absolútnej moci nad všetkými.

Príroda nám však vo svojej jednoduchosti a prostote hovorí:

Človeče, prečo sa ženieš ako blázon za niečím, čo už v skutočnosti ani nepotrebuješ! Veď šťastie nespočíva v tom, že budeš stále bohatší, ale v tom, že sa dokážeš uspokojiť s tým, koľko toho naozaj potrebuješ. A v skutočnosti toho nepotrebuješ až tak veľa!

Pochop predsa človeče, že šťastie nespočíva v hromadení hmotných statkov, ale v hromadení hodnôt ducha. V nadobúdaní vysokých a ušľachtilých cností!

Lebo ak tie v sebe nemáš, cítiš sa prázdnym a nenaplneným. A svoju vnútornú prázdnotu sa potom snažíš prekryť leskom vecí hmotných, aby si sám sebe a iným dokázal, že si šťastný a že niečo znamenáš.

Ale v skutočnosti šťastný nie si a ani nič neznamenáš, pretože v sebe nemáš pravých hodnôt ducha, ani žiadnych ušľachtilých cností.

Človeče, vari nevidíš, že táto planéta nie je stavaná na tvoje, neuveriteľným spôsobom nadhodnotené potreby, ktorých uspokojovaním drancuješ a ničíš všetko okolo seba?

Vedz však ty nešťastný človeče, že mocná matka príroda nebude donekonečna tolerovať tvoje vyčíňanie a jedného dňa ťa zmätie z povrchu zemského aj so všetkými tvojimi potrebami. Ponechá na nej iba tých, ktorí budú schopní žiť v harmónii s prírodou a uspokojiť sa tým, koľko toho naozaj potrebujú.

Ďalším očividným posolstvom prírody je posolstvo pokoja a mieru. Skúsme si dakedy všimnúť prírodu v bezveterný čas, keď sa ani len lístoček na strome nepohne. Uvidíme, ako je hlboko ponorená do ticha. A skrze ticho do svojej vlastnej, najhlbšej podstaty, v ktorej nachádza spojenie s Prapodstatou.

Tak totiž, ako sa v noci, v tichej hladine jazera odráža všetok majestát hviezdnej oblohy, presne tak sa v tichu našej duše a mysle môžu odrážať vznešené pravdy Ducha. V tichu našej duše a mysle môžeme nachádzať odpovede na všetky zásadné otázky svojho bytia. Jedine v pokoji a tichu môže tiež dozrievať naša osobnosť. Môžu sa formovať naše vlastné názory, vlastné postoje a vlastné presvedčenie.

Žiaľ, človek dneška je človekom hluku! Človekom so slúchadlami na ušiach a s neustále pusteným televízorom. Človekom, podliehajúcim najrozličnejším informačným šumom, ktoré na neho doliehajú z internetu, z rádia, z filmov, z reklám, alebo z časopisov.

Človek dneška je bytosťou s neustále rozbúrenou dušou a mysľou, ktoré preto nemôžu zrkadliť vysoké pravdy Ducha. Preto vo svojom vnútri nenachádzame odpovede na zásadné otázky vlastného bytia, ani nemôžeme osobnostne dozrievať vo formovaní vlastných myšlienok, vlastných postojov a vlastného presvedčenia. Tak sa potom sa stávame ľahko manipulovateľnými bytosťami, podliehajúcimi cudzím názorom a cudziemu presvedčeniu. A to všetko iba preto, že nie sme schopní dopriať si chvíľ ticha tak, ako nás k tomu ticho nabáda príroda.

No a úplne posledné posolstvo, ktoré je opäť zrejmé každému, kto ho vnímať chce je posolstvo veľkého a všeobsiahleho dobra. Ak sa totiž rozhliadneme okolo seba uvidíme, že príroda je pre nás dobrom. Jej vzduch dýchame a jej vodu pijeme. Pôda, rastliny a zvieratá nás živia. Svet prírody nám poskytuje životný priestor pre napĺňanie všetkých našich túžob a prianí. A príroda nehľadí vo svojom všeobsiahlom dobre iba na ľudí, ale aj na tisíce najrozmanitejších foriem života ríše živočíšnej, ako i ríše rastlinnej.

Žiaľ, človek ako už tradične jedná úplne inak, pretože ešte aj dobro bol schopný strhnúť hlboko nadol. A to tým, že jeho všeobsiahlosť zamenil za chcenie dobra v prvom rade pre seba samého. Prípadne ešte pre svojich najbližších. A v takomto sebeckom ponímaní dobra na úkor iných sa postavil nepriateľský voči dobru všeobecnému, ničiac pôdu, vodu, vzduch, rastliny, zvieratá, ale i ľudí, aby napokon zničil aj seba samého.

Ak teda pôjdete dakedy do prírody a započúvate sa do jej tichého hlasu, celkom určite zachytíte jej posolstvo čistoty, krásy, prirodzenosti, pokoja a veľkého, všeobjímajúceho a všeobsiahleho dobra.

Jej hlas vám bude hovoriť: Človeče, ak hoci aj vo svete ľudskom nenachádzaš živé vzory vysokých a ušľachtilých cností, hodné tvojho nasledovania, pozri sa predsa na mňa, na prírodu okolo seba a buď takým, ako som ja! Buď čistým! Uctievaj pravú krásu! Buď prirodzeným a jednoduchým! Buď mieruplným! A vo svojom myslení a jednaní sa snaž uplatňovať princíp veľkého, všeobsiahleho dobra. Princíp dobra pre všetkých bez rozdielu, pretože práve toto je najvyšším princípom vševládneho, dobrotivého Boha, ktorý je jediným skutočným Vládcom, Správcom, Majiteľom, Udržiavateľom a Sudcom všetkých svetov.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š