predchádzajúca časť

PRAMATKA EVA 

Sochy majú svoj vlastný osud, z ktorého sochári poznajú iba úlomok. Ak však sochárove ruky vlastnia silu tvorivého dotyku, nedívajú sa za osudmi svojich sôch. Túžia vytvoriť niečo nové.

Bolo to takmer desať rokov, čo Verduccio zbalil sochárske náradie, posledným letmým pohľadom pobozkal mladú kráľovnú. Jediné, čo si odniesol v duši, bol obraz záhrady. V záhrade altánok zo šípových ruží, v altánku Madona, obklopená vôňou magnólií.

-  Je to len neuskutočniteľný sen. – vzdýchol si vtedy Verduccio a nechal svoje nohy, nech ho vedú životom.

-  Ty, čo si Darcom dokonalosti! – šepkal si cestou roztúžene. – Jediný jeden raz. Jediný jeden raz mi daj stvoriť sochu, ktorá je hodná nesmrteľnosti, aby som zabudol na kráľovnú a Madonu. Prenesiem svoju lásku do mramoru – tam bude žiť môj sen o dokonalosti.

Vrúcne prosby bývajú vyslyšané, najmä keď ich šepocú hlbiny ľudského bytia. Dlho však trvá, kým večný Tvorca určí čas a miesto, kde sa môžu naplniť. Aj Verduccio dospel zo sedemnásťročného mladíka v zrelého, dvadsaťsedemročného muža, kým sa naplnil jeho čas a cesty ho priviedli do mesta Peruggie. Tu stretol jedinú dcéru bohatého kniežaťa. Už vtedy, keď po prvýkrát vkročila do jeho dielne, vedel, že vidí Evu, pramatku života, nositeľku hriechu. Bola to úchvatná Eva, pyšná vo svojom zatratení, hrdá na svoju ľudskú úlohu. Verduccio nevyčkal, kým sa cez jeho srdce preleje božská inšpirácia – od prvej kvapky až po poslednú. Nevládal bojovať proti vlastnej nedočkavosti a náruživosti. Nevedel regulovať svoj plameň. Postavil kniežaciu dcéru na podstavec a udrel dlátom do mramoru. Snáď nikdy v živote neprežil toľko túžby, pamätal ale na sľub, ktorý dal svojmu Tvorcovi, a vtesnal túžbu do mramoru. Snáď nikdy v živote neprežil toľko vášne, pamätal ale na sľub, ktorý dal svojmu Tvorcovi, a vtesnal vášeň do mramoru!

Vedela kniežacia dcéra, čo sa deje v umelcovej duši? Jej pyšný úsmev vravel svoje. S prižmúrenými viečkami sledovala ohne vo Verducciových očiach. Občas si skrížila ruky za hlavu a našpúlila pery, nežné a jemné ako koral.

Keď bola socha konečne hotová, pristúpil Verduccio k svojej soche, vrúcne jej chytil hlavu do dlaní, položil ústa na mramorové pery, presne tak isto zošpúlené, ako mal model pri okne. Vtedy kniežacia dcéra pobúrene zišla z podstavca a nenávistne mu šplechla do očí:

- Že si sa vôbec opovážil, plebejec...

Po mesiaci sa vydala za starého dóžu, ktorému ju sľúbili ešte v kolíske, potvrdzovala to aj zmluva so starobylou pečaťou, a zmizla z Verducciovho života.

Socha Pramatky Evy však zostala. Každý ju obdivoval. Jej krása preslávila Verduccia, takže si mohol otvoriť veľký ateliér.

Prešli roky a z Verduccia sa stal svetoznámy umelec. Mnoho sôch vyšlo z jeho rúk, ani jedna z nich však nedosiahla dokonalosť Evy a Madony.

-  To preto, že som vlial všetku lásku dospievania a všetku vášeň zrelosti do mramoru. – smútil Verduccio.

Nevedel, že v knihe osudu má zapísanú ešte jednu lásku, zatratenú a zúfalú, v ktorej sa skrýva všetko blato sveta.

Pokračovanie