Uvedomila som si to úplne náhodou, v lete sa jednoducho usmievam viac. Nie že by mi bolo veľmi do smiechu, jednoducho veci, ktoré sa dejú okolo mňa mi nedovolia inak.

Kdekoľvek sa pohnem, vidím deti. Aj menšie aj väčšie, aj úplne čerstvo vyliahnuté. Zdajú sa mi rozkošné. No naozaj len v lete a naozaj len z diaľky a nesmú pri tom plakať. :-))

Milujem ten pohľad, ako si pyšní oteckovia a hrdé mamičky vykračujú po mestskej promenáde s malou ratolesťou cupitajúcou pred nimi. Detičky sú pestrofarebne oblečené a vonkoncom nič si nerobia z horúčavy a spotených ľudí okolo nich. S bezstarostným úsmevom si pobehujú kade tade. Vtedy sa usmievam, iba na ne...ten úsmev nepatrí nikomu inému iba ich rozkošnej nevinnosti a apatii voči problémom okolitého sveta. A hrdí oteckovia a pyšné mamičky mi opätujú ten úsmev. Stojí to za to.

Deťom kývem, zastavím sa a zakývam im. Tie mladšie mi úplne bez rozpakov zakývu späť. Staršie sa zdráhajú. Spontánnosť sa z nich pomaly vytráca.

Dnes som bola nazvaná "teta". S Baleťákom a Leonom sme sa boli okúpať a počas povinnej prechádzky okolo nádrže, aby sme unavili Šteňa som opäť kývala deťom. Dievčatko zareagovalo...vypleštilo na mňa veľké hnedé kukadlá, spýtavo sa na mňa zahľadelo a obrátilo sa k matke s otázkou: "prečo mi tá teta máva?" Takže som teta....a teta nevie, prečo máva.

Podobný záujem ako vo mne v lete vzbudzujú deti, sme dnes vyvolávali s Baleťákom a Šteňaťom. Šťeňa pobehovalo medzi nami, z vodítka spriadalo pavučiny, do ktorých sa chytali úsmevy ľudí.

V lete je niečo vo vzduchu, a mláďatká (šteniatka a bábätká) to prenášajú na ľudí. Možno by malo byť leto stále a úsmevy by boli častejšie....