Kráčala som si po staromestskej dlažbe s natiahnutými krokmi, prekladajúcimi sa cez niekoľko dlažobných kociek naraz. Hodiny na veži mi tikali do nestihnutia. Kamene pod chodidlami menili sivasté odtiene, iba na mieste, kde ležala fotografia dievčaťa, boli prekryté. Farebná tvárička vo formáte občianskeho preukazu. Určite bude chýbať, nech už vypadla komukoľvek - rodičom, priateľovi, priateľke, alebo jej samej. Bude o chvíľu pohltená nebezpečne sa blížiacim pouličným vysávačom? Spoza rohu sa nedozviem....

S vyloženými nohami na operadle gauča takmer dosahujúcimi obrázok víly Amálky si uvedomujem, ako sa mi rozvaľujú vlasy na prvýkrát zahnednutom ramene tohto roku.