V bode 3, ak su reakcie mimo temu, nema cenu na ne reagovat. toto chcel asi VonCave povedat. Ak by totiz reagoval na mimo-reakcie, tak straca cas, lebo sa nebavi o teme, ktoru nadhodil.

Teraz si len zaspekulujem:
  VonCave chcel, aby si jeho clanok precitalo viac ludi a preto zvolil provokujuci nazov, kde namiesto papez, napisal Breznev. Nikde inde sa v zasade o papeza "neobtieral", iba ako uz sam niekolko-krat napisal, poukazoval na to, ze STV je viac aktivna v tejto veci ako okolo vysielajuce televizie. Ja zijem v Prahe, kde toto bezalo v crawleroch a v zasade to nijako neobtazovalo. Kto chcel zistit viac, prepol na CNN, BBC, TA3 ci inu spravodajsku stanicu, kto chcel surfoval na nete.

Vo chvili, ked sa kazdou minutou cakalo na smrt papeza informacia o case jeho skonania je maximalne vycerpavajuca (vzhladom k tomu, ze oficialne zdroje ani nic ine podstatne neoznamili). Preto prerusit vysielanie a zacat zaplnat eter zabermi placucich veriacich, ci ukazkami z historie je uplne nepodstatne, nikomu nic nove neprinasajuce. Ina situacia bola podla mna, ked na WTC v New Yorku zautocili teroristi. Bola to fakt vynimocna situacia, kde sa priebezne menil stav a bolo to extremne aktualne. Tieto zabery a informovanie maju ovela vacsi zmysel ako ukazovat placuce davy na namesti. Nic sa tam nedeje, ziadna zmena sa neda ocakavat.
Zazrel som argument, ze VonCave by dal prednost filmu pre informovanim o zacati vojny. Neviem odkial taketo nieco niekto odvodil? Pokial si spominam, hovorilo sa o konkretnom preruseni konkretneho vysielania, z toho sa fakt neda nic dalsieho predikovat.

Myslim, ze by som VonCaveho esej doplnil este o jednu zasadnu chybu, s ktorou som sa ja pri polemikach casto stretal: zovseobecnovanie na zaklade jedneho vyskytu. Je to velmi rozsireny jav, ked niekto odvodzuje obecne pravidlo z jedneho pripadu. Priklad o tej vojne je presne toto.

Inak sa mi tato vec velmi pacila a casto som sa musel v duchu (ale i realne) usmievat.

2 VonCave: Este by ma zaujimal tvoj vyklad pojmu "diskusia", mne to totiz velmi pripomina definiciu "tvojej polemiky druheho typu". Ja chapem diskusiu ako "hrniec kam zucastnene strany vhodia svoj pohlad a kazdy si z neho vyberie co uzna za vhodne". Podla mna nie je cielom diskusie presvedcit "protivnika", ale dozvediet sa nieco nove, pochopit pohlad z druhej strany.

Tento princip sa snazim ja praktikovat, ale bohuzial stretavam s v tomto smere s nepochopenim. Aby som co najviac pochopil druhu stranu, bomnardujem ju otazkami, kde sa snazim rozkryt celu podstatu veci. Zaroven vsak vehementne rozkreslujem svoj pohlad, nie vsak s cielom presadit ho, ale ukazat ho co najpodrobnejsie druhej strane. Len tak mozem byt pochopeny, len tak ja mozem pochopit. Pricom podstatne je, ze pochopit neznamena sa stotoznit. Ale to uz len inak pisem co bolo uz vyssie napisane.

Za studentskych cias som ziskal jedno poznanie. Treba si overit zakladne pojmy. Neraz sa mi stalo, ze v kruhu, kde sme diskutovali asi styria, traja sme sa zhodli na nejakej veci a ten stvrty bol v opozicii. Po velmi dlhych rozpitvavackach to casto koncilo tak, ze sme narazili na rozpor v nejakom zakladnom pojme. Doslo sa k tomu vzdy postupnym rozkladanim diskutovaneho predmetu na stale zakladnejsi princip, kde sme sa dokazali zhodnut, ale implikacie sa nam nezhodovali. Preto sme sa vnarali stale nizsie a nizsie, az sme dosli k uplne zakadnym pojom (je to uz vela rokov, takze na konkretne veci si nespomenie, ale vzdy ma to velmi zarazilo, ze moze existovat niekto, kto ma taketo zakladne veci nedefinovane inak).

Ked sa s niekym o niecom bavim, tak sa snazim prizvukovat jedno pravidlo: "ak si myslis, ze vies co si mysli ten druhy, tak uz si spravil prvu a velku chybu". Pri polemike-diskusii dostavame nejake sformulovane tvrdenia, ktora odrazaju vnutornu realitu subjektu, ktory toto tvrdenie sformuloval. Jeho realita je dana jeho skusenostou so svetom. Vzhladom na to, ze kazdy mame jedinecnu skusenost, tak nase reality sa nezhoduju. Toto tvrdenie je v suhlase s uvodom VonCaveho clanku (Kto má v polemike pravdu). Pri komunikacia prebieha asi taketo nieco:

• dostanem podnet a v mojom ponimani sveta vznikne myslienka, reakcia na podnet. Tuto myslienku konfrontujem s mojou predstavou o partnerovi v diskusii, kde sformulujem vyrok o ktorom predpokladam, ze bude pochopeny v duchu mojej pravdy.
• tento vyrok (veta v nejakom jazyku) je podnetom pre partnera, ktory ma zaklade svojej predstavy o mne ho vyhodnoti a vo svojej realite si sformuluje myslienku o tom, co so povedal.
• tato myslienka je podnetom, ktora rovnakym sposobom vyprovokuje reakciu na druhu stranu.
• toto sa pravidelne opakuje

je jasne, ze co povedal A pre B, moze B chapat uplne inak. K tomu sluzi verifikacia. Teda prebieha vlastne este tento proces:

• mam predstavu o partnerovi.
• formulujem vyrok a hodim mu ho.
• partner zareaguje. Ak zareaguje podla ocakavania, potvrdzujem si svoje predstavu, svoj model partnera. Ak zareaguje inak, korigujem si svoju predstavu o partnerovi

Z toho vyplyva, ze cim viac s niekym diskutujete, tym viac ho poznate. Nic prekvapujuce, ale podstatne v tom je, ze vlastne Vas model partnera je ovela preciznejsi, ako ked diskutujete s cudzim clovekom.

Preto si netrufam hodnotit cudzich ludi.... toto bolo adresovane tym, co bez overenia faktov, dokazali okamzite zaskatulkovat VonCave-ho do tabora nepriatelov... :)