Sakra už toho začínam mať dosť takto ponocovať ved to sa nedá,ráno budem unavený ako keby som makal nočnú niekde v bani a to mám pred sebou celý deň a ešte aj franinu poobde. Neviem ale nejako ma opäť navštívila priateľka depka a nie a nie odísť potvora jedna, len sa tu tak prevaluje v mojej hlave spolu s tisíckami myšlienok čo sa preháňajú všetkými zákutiami a záhybmi môjho mozgu.

Stále sa ma pýtajú, prečo si taký prečo nevieš byť ako kedysi,zábavný, milý, ktorého mali ľudia radi kto mal kamarátov a vedel si vždy získať nových známych s úsmevom na tvári a v duši. Prečo si len vyprahnutá schránka bez života plná smútku, pocitu osamotenosti a myšlienok čo si kedy spravil zle v svojom živote. Kde sa to zmenilo a prečo,že zrazu si si postavil múr okolo seba za ktorý nikoho nepúštaš a ani nás nechceč vypustiť von,aby sme opustili tvoju hlavu a vzali so sebou depku a nechali ti opäť prúdiť príjemné myšlienky a veselé pocity. Prestal som veriť,že by ma niekto mohol mať rád, prestal som si vlastne dôverovať a tým som stratil pevnú pôdu pod nohami, ktorá je tak potrebná aby som mohol kráčať životom.

Myslel som si,že je to dôvera v iných ľudí čo mi chýba ale zistil som,že je to dôvera v samého seba čo mi tak chýba a prečo sa uzatváram do seba. Tak rád by som to zmenil ale nejako mi chýba nájsť ten impulz,ktorý ma dokáže naštartovať k zmene a zatial sa len strácam sám v sebe a staviam si opäť další múr čo ma oddeluje od ľudí. Nik iný ako ja sám si nepomôžem to viem len nájsť ten spôsob alebo to chce čas a potom ude opať dobre ja ked sa bojím,že čas len dalšiemu múru prospeje. Som sám v dave ľudí a neviem nájsť cestu k nim a ani k sebe.

Kedy sa to zmení,čo s tým spraviť mám aby som nebol na veky sám. Už to dalej nevládzem ťahať sám,som unavený,vyčerpaný a neviem čo s tým spraviť mám.

Je to paradox,že tu píšem vám,ktorý ma nepoznáte a vlastne môj príbeh nepoznáte ale aspoň takto to môžem dostať von a možno potom už konečne zaspím a budem konečne spať aj ked ráno sa mi nebude chcieť vstať. Prečo ked niekoho mám rád tak ho miesto objatia odháňam aj ked po ňom túžim a chcem byť s ním a teraz mi chýba ako nik a tým som aj priateľov odsúdil na zánik. Niekedy mám chuť zaspať na veky ale to by nebolo riešenie a ja nie som z tých čo sa vzdávajú len momentále neviem sa pohnúť z miesta. Chcem s tým zápasiť a vyhrať ten boj aby som ako predtým bol ale ako ako to spraviť mám ked som stále sám.

Takto som sa tu vyjadril a svoje vnútro odhalil,tak ma súdťe a odsúdťe. Tak rád vás ľudia  mám a cestu spať k vám týmto hľadám.