V hlave mi doznieva eufória z posledných dni. Telefón je obsadený viac ako inokedy. Všetci sa chichocú, potmehúdsky usmievajú a v duchu sa možno vracajú k štvrtkovému večeru. A ja? Ja rozmýšľam nad zmenou zamestnania a zvažujem alternatívu profesionálnej dohadzovačky a zabávačky v jednej osobe. Evidentne mám na to všetky predpoklady. Stačí mi dobre pripravený projekt s podtitulom „čo nie je dobré pre mňa, môže byť dobré pre moju kamarátku“, alebo len zopár fliaš beaujolais, kto vie...

Príchod beaujolais oslavujem každý rok. Začalo to celkom nevinne pred pár rokmi. V tom čase Sharon nebola matkou, bola len obyčajnou „singl menejžerkou“ a väčšina našich rozhovorov sa točila okolo chlapov.  Nie že by to bolo teraz iné, len sa tam už občas zamiešajú plienky a nové zuby. Vypľuté z práce sme si vykračovali na spoločnú večeru a povinný drink. Sedeli sme v starom Le Monde, jedli obľúbené bucattini, nadávali na celý svet a objednali prvú fľašu niečoho, o čom sme nič nevedeli. Len, že to má peknú etiketu v starom štýle, na ktorej si mladá dáma s mladým mužom pripíja, sú toho plné výklady a chutí nám to. Na druhý deň sme si poznatky doplnili o ďalšiu informáciu, že nám to rýchlo udiera do hlavy, ráno sa nám všetko točí, v telefónnom zozname záhadne pribúda zopár nových mien a máme tendenciu si dávať nezmyselné sľuby „už nikdy viac“, ktoré každý rok opakovane porušujeme.

Prvú fľašu sme vypili ani neviem ako. Pri druhej začali klasické úvahy, kde sa v dnešnej dobe zoznámiť s niekým normálnym. Tvrdila som, že to nie je žiadny problém, že sa stačí len rozhliadnuť, že mám veľa nezadaných kamarátov a že ich rada posuniem. Sharon sa rozšírili zreničky, podvedome sme obe vytiahli telefón a hra sa mohla začať. Po počiatočných úvahách, či tam zaradíme aj ex priateľov, ex milencov, prípadne ex manželov, čo inými slovami znamenalo pripustiť možnosť, že budem spať s niekým s kým spávala moja kamarátka a po tretej fľaši beaujolais, sa zoznam skompletizoval a program „čo nie je dobré pre mňa, môže byť dobré pre moju kamarátku“ bol oficiálne spustený. V tom čase len v malom...

Tento rok som plánovala tiež beaujolais a ani neviem ako v jeden deň som vyhlásila, že je najvyšší čas, aby sme náš program rozbehli vo veľkom a nečakali na zázraky. Bojová porada bola u mňa. Vytiahli sa papiere, urobil zoznam sliepok a vedľa zoznam potencionálnych kohútov, ktoré mala každá sliepka priniesť a spĺňali kritérium „nezadaný a odporúčaný“.  Rozhodla som sa ísť príkladom a hodila som do pľacu hneď troch a každú som prosila aspoň o jedného. Bolo to oveľa ťažšie ako pred pár rokmi. Zásoby sa míňajú rýchlo, ale niektorý tovar sa vracia znovu do obehu, pritom vôbec nemusí byť poškodený a tak sa nakoniec počty vyrovnali. Pre istotu som ešte ako správny menejžer vytvorila „rezervu“. Typická rezerva je nepoužiteľná na život, ale vhodná na zábavu.

Neviem ako to komunikovali ostatní, ja som ako obyčajne hovorila veci na rovinu a nezabudla som pripomenúť, že môžu priniesť aj kamarátov, pretože moja teória sa rozšírila o „kamarátkin kamarát mi nevonia, ale možno jeho kamarát mi zavonia“.  Ako hovoríme v našom spolku, chémiu neoklameš a to som použila slušné slová.

V deň D to dvaja vzdali a tak sme siahli po železnej rezerve. Výhodou železnej rezervy je skutočnosť, že je vždy po ruke a nesklame. Nebudem zachádzať do detailov, viem len, že zoznámení boli všetci aj tí, ktorí o tom ani len netušili, neboli žiadne hluché miesta, v ten večer sme zatvárali dva podniky, ráno sme si svorne pripomenuli, že beaujolais stále rýchlo udiera do hlavy, že sa nám všetko točí, že nám v telefónnom zozname pribudlo zopár nových mien a naše sľuby „už nikdy viac“, ktoré každý rok opakovane porušujem, sme tento rok zmenili na „ešte“.

Bolo to neuveriteľné.

Bolo to neočakávané.

To čo na začiatku vyzeralo ako vydarený žart, sa stalo skutočnosťou…

V piatok ešte v alkoholickom opojení som sa zmenila na ústredňu a celý čas priblblo usmievala. Rezervy boli nadšené a nedočkavo čakajú na ďalšiu akciu. VE si vypýtal číslo na Charlotu ešte v ten večer. EM mi volal okolo obeda, bol unesený z Blonde, nechával ju pozdravovať a nezabudol mi pripomenúť požiadavku na jej číslo. Do tohto momentu to fungovalo správne. Neskôr volala ZET, zapáčil sa jej PE, ale PE prejavil náklonnosť ku KA, a ZET sa páčila HA. A HA bola ona...

Ešte stále to však nebolo dosť. Zlatý klinec prišiel podvečer. Zažila som už všeličo, ale aby sa mi ozval sám pán majiteľ jedného z podnikov, ktorý sme zatvárali a ďakoval za skutočnosť, že vďaka mojej úchylke rozvíjať aktívny networking, mu hostia v podniku vydržali o dve hodiny dlhšie, to ešte nie.

Povedala som mu nech neďakuje a pošle percentá na môj účet a chvíľu som sa zamýšľala nad profesiou zabávača a dohadzovača v jednom. Keď si to poctivo nahodím do excelovskej tabuľky a nakreslím do procesnej mapy, mohlo by to vyjsť, len nesmiem zabudnúť na prípadné rezervy a miešať hrušky s jablkami…

Inak je recept pomerne jednoduchý. Treba na to dvadsať minút, niekoľko fliaš beaujolais, fialové kútiky úst, úsmev číslo tri a celý bar sa lusknutím prstov ocitne pod vplyvom programu „čo nie je dobré pre mňa, môže byť dobré pre moju kamarátku“.

Čo ma, ale najviac fascinuje, ono to funguje a zdá sa to na prvý pohľad, tak uletené...

Som späť.