Posledné dni a týždne ukazujú toľko zaujímavých skutočností a postrehov, že by bolo hriechom a povýšeneckým gestom ignorovať ich váhu. Naša spoločnosť za 20 rokov demokratického zriadenia spravila enormný posun vpred. Na druhú stranu, práve o pár mesiacov môžeme byť nielen svedkami, ale hlavne príčinou ešte dramatickejších zmien a udalostí.

Naša krajina a náš národ má veľmi rozmanitú históriu. Či už do nej zahŕňame obdobie tisíc rokov Uhorka, alebo sa budeme len obmedzovať na 20. storočie, musíme prísť k podobnému resumé – vo veľkej väčšine prípadov sme boli viac svedkami než konateľmi, viac trpiteľmi než rozhodovateľmi a viac chudobní než bohatí. Viac nás ovplyvňovali vonkajšie okolnosti ako to, aby sme okolie ovplyvňovali my sami. No teraz, konečne po veľmi dlhom čase, máme nádej na lepšie vyhliadky do budúcnosti. Tie vyhliadky sa začali práve počas týchto dní, práve v tomto období.

Posledné prieskumy verejnej mienky sú jedna vec. Prieskum je stále len prieskum. Hoci to vyzerá tak, že viac ako polovica opýtaných by uprednostnila túto vládu,  je treba si všimnúť aj viac súvislostí. A práve tie súvislosti sú tou druhou vecou. Na povrch vyplávali škandalózne praktiky súčasnej opozičnej strany SDKÚ. Nech je to už tak, že si SDKÚ požičiavala a všetko splatila, alebo je to inak, najdôležitejšia je koncovka, ktorá z toho vznikla – dvojnásobný bývalý premiér Mikuláš Dzurinda vyvodil aspoň akú takú zodpovednosť a rozhodol sa, že bude predsa len viac načúvať hlasu okolia  a nebude kandidovať vo voľbách. Tým sa stal nie obeťou okolia, ale práve hybnou silou, ktorá dá do pohybu ostatné súvisiace momenty. Iveta Radičová alebo Ivan Mikloš, stále to bude niekto iný ako najnepopulárnejší politik a podľa vyjadrení veľa politológov ako aj kolegov z opozície, hlavná prekážka v porážke Roberta Fica. Dzurinda určite spravil dobre, a hoci neskôr ako by bolo zo strategického hľadiska dobré, lepšie teraz, ako vôbec.

Robert Fico zrejme predpokladal, že Dzurinda tak ako doteraz, bude chcieť kauzy ustáť. To, že jeho krok vyvolal tak šokujúcu reakciu, je samo o sebe zlým signálom. Ale zlým len pre Roberta Fica. SMER si postavil celú svoju kampaň a celú svoju agendu už od jeho počiatku v roku 2000 na kritizovaní Mikuláša Dzurindu. On bol ten cieľ na ktorého všetko zhadzovali a ktorý mohol za všetky negatíva. Teraz sa cieľ stratil. Všetky hypotézy, že SMER neprestane útočiť na SDKÚ alebo na kohoľkovek iného v jej čele, sú len plané. Fico musí útočiť, musí sa sústreďovať na politickú opozíciu, pretože v momente, kedy by sa pozornosť upriamila na skladanie účtov za posledné roky vlády, ktorú kočíroval a viedol, by asi nastalo hrobové ticho. Ilúzia sa dá vytvárať pre veľké množstvo ľudí krátko, alebo pre malé množstvo ľudí dlho. Nikdy nie oba prípady naraz. Práve to je to, čoho sa súčasná vláda obáva najviac. Nebojí sa ani tak Sulíka, ani tak Radičovej či Mikloša, bojí sa toho, že témou dňa pred voľbami by sa stala fatamorgána sociálneho a právneho štátu. Pretože, a nehovorím, že na tom svoj podiel nemajú všetky vlády čo tu kedy vládli, naša krajina je možno všetko iné, len nie sociálna a právna. A podobne, ako si premiér Fico vybudoval agendu ako „anti-dzurinda“, si vybudoval agendu aj na týchto dvoch heslách.

Nemusím tu menovať všetky kauzy alebo podozrenia terajšej vlády. Veľmi veľa by sa ich našlo aj za vlády minulej. Ale pokiaľ by som mal menovať zásadné momenty, opatrenia či reformy, ktoré zlepšili život na Slovensku, asi by som veľa nenarečnil. Ak platíme v eurách alebo sa pohybujeme v schengenskom priestore, nemožno opomenúť fakt, že tých eúr stále nemáme viac ako naši susedia či západné krajiny, že v tom schengenskom priestore posielame okolo seba dosť negatívnych signálov a hlavne, že ani tisíce precestovaných kilometrov či nové autá na leasing alebo byty na hypotéky, si nekúpia pocit, že sme na tom lepšie, ako predtým. Stačí totiž, ak sa na chvíľu zamyslíme, s otvorenou hlavou sa pozrieme okolo seba, prečítame si v novinách čo sa deje a zistíme, že ilúzia lepšej krajiny nebude závisieť od toho, či vynadáme Radičovej do maďarských agentov, či má Počiatek na ruke hodinky za 20 tisíc eur alebo či Harabín tancoval v markízáckej smotánke.

Náš pocit, že sa niečo zlepšuje, totiž závisí od čisto jasných a zrejmých vecí – že vieme postupovať dopredu, že vieme lepšie premýšľať a predvídať a že vieme lepšie konať. Fakt, že sa nezamestnanosť zvyšuje, fakt, že vidíme ako si počína štátny moloch kedykoľvek sa s ním stretneme, alebo fakt, že o našom súdnictve si hovoríme a vieme „svoje“, prebúdza v nás všetkých túžbu po niečom novom a lepšom. A nech sa ktokoľvek akokoľvek snaží to prieskumami alebo teatrálnymi gestami kamuflovať do inej polohy, túžba po niečom novom a lepšom zohrá zásadnú úlohu už v týchto voľbách.

Práve preto môže Richard Sulík a SaS, Ivet Radičová a SDKÚ či Ján Figeľ a KDH, rozbehnúť naplno pozitívnu kampaň. Pri predstave televíznej diskusii, kde Slota nemá čo povedať okrem nadávania na Maďarov, Mečiar striedavo sa bezradne usmieva alebo spiklenecky fabuluje teórie o nezrozumiteľných a neuchopiteľných veciach, a premiér tejto krajiny nedokáže predstaviť nič okrem sociálnych rečí a nadávania na neprítomného Dzurindu a jeho vlády, bude nová krv plná plánov, elánu a konkrétnych návodov pôsobiť mimoriadne pozitívne a prirodzene. Nech sa to už zdá akokoľvek nereálne, veľmi málo chýba, a podľa mojej mienky nás od toho delí už len čas niekoľkých mesiacov, aby sme negatívne, bezobsažné a žvásty a nezmysly produkujúce figúrky, ktoré sa honosne nazývajú politkmi, poslali na definitívny odpočinok.

Navzdory mnohým črtám našej povahy, navzdory toľkokrát oklamanej naivnej dôvery, tentokrát to vyzerá úplne reálne, že si zvolíme lepšiu vládu. Zo súboja starej generácie, vyprahnutej, vyhorenej a dávno minulej zostavy, ktorú reprezentuje práve terajšia vláda, s novou, pozitívnou a veľmi jasnou víziou nových ľudí, nemôže vzísť ako víťaz tá horšia možnosť. Slovensko sa tento rok zaradí ku krajinám, ktoré pod vplyvom prirodzenej evolúcie poslali do zabudnutia tragédie, omyly, škandály a znechutenia, ktorými bola naša verejnosť a spoločnosť zaplavovaná 20 rokov. Iróniou je, že tento vývoj je nezastaviteľný a že jeho spúšťačmi ako aj dôsledkami zároveň  boli práve Robert Fico a Mikuláš Dzurinda. Ten prvý, že odísť nevie a ten druhý, že odísť musel.