Len tu tak sedím, uprostred noci, v izbe presvietenej svetlom jedinej žiarovky. Slaná voda koncetrovaná v maličkým množstvách steká po lïcach... Prečo je vlastne slaná? Je to tým aký sme vo vnútri?

Čo sa stalo? V podstate nič... Všetko je stále rovnaké. A to je ten problém. Človek, ktorý neodmysliteľne patril do mojho života to jednoducho už nechce. Aspoň mám taký pocit. Strata priateľa bolí. A tým vačšmi, čím viac ste s ním prežili...  Lenźe čo s tým možem robiť? Keď z druhej strany odozvy niesú? Mám to nechať plávať? Snaži´t sa s tým zmieriť? Alebo bojvoať? A ak áno, tak o čo? O čo bojovať, keď človek, kedysi najlepśí priateľ, teraz smerom ku mne nenachádza žiadnych slov? neozýva sa ako kedysi... ľahostajnosť. A to ma ubíja...

A potom, chvíľami, vtedy, keď už myslím, že možno predsa návrat s5, no omyl... niečo ma znovu vráti do krtej reality. reality, kde mi cestu "spríjemňujú" smútok a samota...

A taký je moj život...