Minule, asi pred tromi týždňami som bola na chválach nejakého cirkevného zboru, protestantského, myslím, že sa volajú Prielom, ale aká je to cirkev veru neviem. Atmoška bola dobrá, perfektne hrali, ešte lepšie chlapík spieval, fakt super, parádne chvály... Potom mala svedectvo jedna pani o tom, ako jej Pán zmenil jej pohľad na svoju chorobu (mala, neviem ako sa to volá, šupinatosť kože, proste straaašne suchú pokožku). Dosť silné svedectvo...

A potom bolo... ako to nazvať... uvítanie malého človiečika... Niekomu z toho zboru sa narodila dcérka, dali jej meno Johanka (krásne mano, aj moja neter sa tak volá)... a jedna pani, asi nejaká vedúca zboru tam spustila: "Neveríme tomu, že malé deti treba krstiť..." Prišlo mi to ľúto... Za Johanku sa tam všetci pomodlili, kládli na ňu ruky... ale krst žiadny. To bábätko vyzeralo ako bábika, bolo úplne nádherné a dokonalé... ale... aj sa to bojím napísať... čo keď... čo keď sa jej niečo stane? Rodičia jej odopreli milosť krstu, milosť zmazať jej dedičný hriech len preto, lebo  "oni neveria"... Nech sa rozhodne sama... ale či sa môže malé dieťa rozhodnúť samo? Keď je choré, počkajú rodičia na to, kým vyrastie a samo si vyberie lekára? Pochybujem, vyberú ho za dieťa... Tak prečo odmietajú zodpovednosť za krst? Čo keď sa ich dieťa pre Boha nikdy "vedome nerozhodne?" Na to myslia?... Verím, že Johanka sa tak rozhodne...