Ulrich Seidl je fascinujúci režisér. To čo vidíte na obrazovke sa vám zdá šokujúce, ale po chvíli si uvedomíte, že sa pozeráte na bežnú ľudskú každodennosť v jej krutej banálnosti. A je to extrémne pochmúrny obrázok. Seidl totiž nie je žiadny romantik a na život sa pozerá zväčša z jeho temnejšej stránky.

Film Modelky som si zapol s vedomím, že to nebude nič príjemné. A Seidl moje očakávania splnil do bodky. Film nemá v podstate žiadny dej, je to len sled výsekov zo života niekoľkých modeliek žijúcich vo Viedni. A je to stále o tom istom. Pózovanie pred fotografom, nekonečné prezliekanie šiat, solárko, lajny koksu na záchodovej doske, depilácia, civenie do zrkadla, technopárty, ranné zvracanie, pchanie si servítkov do podprsenky, krv tečúca z nosa, kontrola váhy, sex a hlavne veľké množstvo hlúpych a prázdnych dialógov, po ktorých sa vám chce vypnúť televízor. Je to príbeh o dievčatách, ktoré ešte nevzdali hľadanie šťastia, ale ktoré ho pravdepodobne nikdy nenájdu. Je to príbeh o nešťastných ženách, o samote uprostred davu, o dvadsaťročných starenách. Je to vlastne o svete, ktorý sa úspešne zbavil všetkých svojich starých hodnôt a nahradil ich ilúziami a pozlátkom, pod ktorým je len kopa smradu a lepkavá špina.

Ten pocit, ktorý vo vás po skončení filmu ostane je jedinečný. Najradšej by ste si vopchali prst do hrdla a išli sa vyvracať. Seidlov svet je ako ten starý perverzný fotograf, ktorý ponúka jednej z modeliek ilúziu šťastia. Stačí si len kľaknúť na kolená, zavrieť oči a trochu sa ponížiť. Ulrich Seidl nás víta v krásnom novom svete.