Cesta sa začala presunom vlakom do Bratislavy a odtiaľ busom do mestečka Matrei in Osttirol. Z tohto krásneho mestečka sme sa ešte presunuli do časti Prossegg. Po príchode na miesto sme si pobalili veci na túru a o 5.30 sme vyrazili. Po prvých serpentínach po asfaltovej ceste sme zabočili do lesa, kde začalo hneď prvé stúpanie. Keďže nás čakalo prevýšenie takmer 2100 m, nedalo sa ani nič iné predpokladať. Po rozcvičke sme sa dostali na lúku, prešli sme cez jeden statok a začali sme traverzovať horský masív. Postupovali sme celkom rýchlo, ale po čase sme sa začali trhať a vznikalo niekoľko skupiniek. Keďže sa nepovažujem za vrcholového športovca, tak som ostal trošku vzadu. Veď som sa nemal kde ponáhľať. Po traverze chodník začal zase stúpať a bolo cítiť a hlavne vidieť, že naberáme výšku. Všade okolo nás nádherné vrchy, horské lúky a krásne doliny.

 

   

jeden z okolitých hrebeňov

 

        Čím vyššie sme boli tým menej bolo lesa a tým sme prichádzali o tieň. Skupina bola už poriadne roztiahnutá. Začínala sa prejavovať únava z dlhej nočnej cesty, počas ktorej sa mi nepodarilo zaspať. Po prekročení výšky 2000 m som už nemal veľa síl. Pomaly som postupoval hore a začínal som sa pripravovať na možnosť predčasného zostupu. Keď už som naozaj nevládal a telo držala pokope len bunda a nohavice, sadol som si s tým, že končím. K vrcholu mi chýbalo asi len 500 výškových metrov.

 

ešte stále hore...

 

pohľad späť

 

 

        Otvoril som ruksak a začal som ho vyjedať. Asi po pol hodinke oddychu a rozhovore s jedným starším pánom, ktorý toho mal tiež už dosť, som začal zase stúpať. Prestávka mi veľmi pomohla. Asi po 300 metroch som začal zisťovať, či sa budeme vracať rovnakou cestou. Po odpovedi, že áno som neváhal a z batohu som vybral len foťák, vlajku a jednu horalku. Vybral som paličky a batoh som nechal na kameňoch pri chodníku. Bez neho to išlo o poznanie ľahšie. Naberal som potrebnú výšku a keď som zazrel kríž na vrchole, tak som cítil ako sa mi dobíjajú baterky. Podarilo sa mi predbehnúť asi dvoch ľudí, ktorí už ani neverili, že pôjdem hore.

 

kúsok pod vrcholom

 

         Po dosiahnutí najvyššie bodu vo výške 3007 m n. m. zo mňa opadlo všetko.

 

vrcholovka (zakrytá reklama)

 

Ten pocit tam hore je neopísateľný. Mám za sebou prvú trojtisícovku. Všade okolo mňa nádherné kopce. Na jednej strane rakúska dominanta – Glossglockner, na druhej strane  Grossvenediger.

 

Glossglockner z vrcholu Ochsenburgu

 

Grossvenediger z vrcholu Ochsenburgu

 

        Po dlhých 6 a pol hodinách som vyliezol hore. Po krátkom fotení mňa s vlajkou  a okolia som sa vydal na zostup. Začiatok bol celkom v pohode. Eufória z dosiahnutého vrcholu mi dodávala energiu. Dostal som sa k ruksaku a pokračoval som s klesaním. Pomaličky s vedomím, že musím zísť 2100 m, ktoré som najprv vystúpal. Cesta bola dlhá a náročná. Najviac trpeli kolená. Po štyroch hodinách som dorazil do Prosseggu, kde nás mal čakať autobus. Tam sme sa všetci počkali a išli sme domov.

 

Prossegg - nádhera v Tirolsku

 

        Ďalším cieľom mojich ciest mali byť Dolomity, ale okolnosti mi nedovolili tento rok ich návštevu. Teraz ma čakajú ešte túry po Slovenských horách...