Vrátila som sa z divadla a oficiálne otvorila svoju vlastnú divadelnú sezónu. Nie, že by som cez prázdniny oddychovala, som pravidelný návštevník Shakespearovských slávností a nenechám si ujsť ani  Leto hereckých osobností, je to pre mňa vždy taký malý sviatok, ktorý si viem dokonale užiť, ale tá pravá sezóna začína v septembri rovnako ako školský rok a s ním spojené povinnosti, ktoré vnášajú do môjho života pravidelnosť. Divadlo musí byť aspoň raz mesačne. Asi je to pozostatok prechádzajúcich pravidelných rituálov, kde vždy raz za mesiac bola uvedená nejaká divadelná hra v mojom rodnom meste a každý raz sa skupinka rovnakých nadšencov stretla pred predstavením oblečená v tom najlepšom čo doma našla.

Páčilo sa mi to. Páčilo sa mi stretávať tých ľudí, poznať ich z videnia, prehovoriť pár slov o divadle a užiť si cudzie životy.  Páčilo sa mi vidieť hercov z TV na javisku a poznať ich v úplne inej polohe. Zdali sa mi nejakí bližší a aj lepší. Pristihla som sa pri tom, že som neskôr cielene pozerala pondelkové inscenácie a doslova vyhľadávala staré slovenské filmy, kde by som ich mohla opäť vidieť a vychutnať si ich herecký prejav. Raz darmo som stará známa vykrádačka cudzích životov, či už tých divadelných, filmových alebo knižných.

Keď som prišla do Bratislavy asi najviac som sa tešila na divadlo, na tú možnosť výberu a skutočnosť, že táto moja malá osobná slávnosť nebude len raz, ale možno dva tri krát mesačne. V skutočnosti som sa za prvé dva roky dostala do divadla trikrát a vôbec som tam nestrela tých istých ľudí. Vôbec to nebolo také aké v rodnom meste. Bolo to viac anonymné, neosobné, iné. Len herci a moje nadšenie z každého predstavenia ostalo rovnaké.

Toto moje nadšenie zdieľa aj moja ratolesť, aj keď to zobrala trošku opačne. Svojich obľúbencov z TV, chce vidieť teraz v akcii naživo. Tak chodíme občas spolu. A aj včera sme boli.  Avšak včerajšok bol predsa len trošku iný.

Dobrovoľne sa priznávam pozerám TV a dokonca tam mám aj svoje obľúbené rozprávky pre dospelých. Momentálne frčím na Kostiach, C.S.I. a večnom Columbovi. Ak som doma, vždy to mám zapnuté. Často pri tom čítam, alebo úplne sprosto zaspávam a tie dabingové hlasy mám vryté pod kožu. Nikdy by ma nenapadlo, že to dokáže byť až tak intenzívne.

Boli sme v Aréne. Hrali novinku Mikve. Na javisku sa objavila Slávka Halčáková, ale ja som tam hľadala Dr. Temperance Brennan, v kútiku duše dúfala, že niekde za rohom stojí agent Booth a čakala na ich typickú slovnú prestrelku plnú jemného humoru postaveného na skutočnosti, že všetko sa dá logicky vysvetliť a podložiť rukolapnými faktami. Aspoň podľa Kosti. Booth nechodil. A ja som bola asi aj sklamaná.

Bolo to veľmi zvláštne. Vôbec som sa nevedela sústrediť na hru. Aspoň prvú časť. Rozmýšľala som nad tým ako to s ňou bolo v inom predstavení Esencia divokej ženy, kde hrala Alicu a podľa mňa bola skvelá. Na nič mimoriadne som neprišla. Len, že v tom čase Kosti neboli v TV.

Vybavil sa mi Severan, ktorý nemohol pozerať zahraničné filmy so slovenským alebo českým dabingom. Nevedela som to pochopiť. Vyrastal na origináloch a jednoducho iný hlas mu neliezol do uší. Pochopila som to až neskôr, keď som si aj ja nejaký seriál napozerala v origináli a dabingový hlas mi zrazu znel veľmi vzdialene.

Ale včera, včera som sa tak zžila s dabingovým hlasom, že som za ním hľadala niekoho úplne iného. A keď sa ma niekto opýta, aká bola hra. Poviem len, dobrá, aj keď Booth neprišiel.

Raz darmo zvyk je železná košeľa.

A ten Booth ma fakt berie (-: