„Som rada, že si nakoniec prišla. Poď, je to tamten stôl,“ ukázala Erika na opustený kútik v  jednom jazzovom, snáď stopäťdesiat ročnom klube. „Dobré že?“ dodala po tom, ako sa prekrájali dymom nasiaknutou atmosférou hudobnej histórie.

„Ja to tu poznám a občas sem aj zájdem,“ odvetila nezaujato. „Skôr mi príde zvláštne vidieť ťa v bare podobného typu, teda ak toto nie je snáď ten posledný, čo ešte existuje. Mimochodom, kvôli mne sme sem ísť nemuseli,“ odfrkla, ale v momente si to uvedomila. „Prečo som taká? Veď je to Erika, moja sestra.“

„ ...nemuseli, ale som rada, že sme išli. Vieš, nechcem aby sme bývali každá na opačnej strane planéty, chcem bývať v rovnakom meste a pár blokov od seba“, dokončila s úsmevom a objala ju. „Erika ďakujem ti.“ Usadili sa.

        Hľadanie spoločných čŕt “Erika vs. Veronika“, prípadne pokus o podobnú vec zrejme skončí buď totálnym fiaskom, alebo by ste zaiste prišli len na to jediné - obe sú pekné. Týmto však akákoľvek ďalšia podobnosť končí. No vzhľadom k tomu, že ide o súrodencov, nejedná sa o nič ojedinelé. Ak by ste však mali príležitosť stretnúť a na tieto dve dámy opýtať ich rodičov, narazili by ste na rad zaujímavých informácií. Ale v prvom rade by ale bolo veľmi problematické vôbec natrafiť na podobnú príležitosť. Minimálne Veronike a jej sestre sa to ešte nikdy nepodarilo.

        Vo veku, ktorý nepresiahol len pár dní, sa tieto dve, vtedy ešte bábätká ocitli pred bránami pediatrickej kliniky v Santa Cruz. Prvá Erika a deň na to i Veronika, obe matkami odsúdené, a ponechané napospas celému svetu, si hneď v úvodnej kapitole svojho života vyslúžili prezývku “sestry“. Toto fiktívne súrodenecké puto im nakoniec prischlo a časom začalo prenasledovať všade tam, kde sa práve ocitli. A tých miest bolo naozaj veľa. A tak im detstvo ubiehalo stále rýchlejšie a rýchlejšie. Matematicky by sa dalo hovoriť o exponenciálnom priebehu rýchlosti, umocňovanej stúpajúcim počtom detských domovov, ktoré si dievčatá postupne pripisovali na svoj účet “Dieťa bez rodičov“.

      Raz spolu a raz oddelene, zdieľali svoje chvíľky života strávené za múrmi náhradnej matky a pôvodný význam slova sestry sa stával ironickejším a ironickejším. Prečo? Pretože od chvíle, kedy naštartoval motor vývoja ich osobnosti a osobitosti, si dievčatá začali uvedomovať silu a dôsledky vzájomných protikladov, ktorými sa tento vývoj uberal. Spoločný začiatok pred dverami nemocnice predstavoval len križovatku, na ktorej sa ich cesty životom rozdelili a aj keď väčšinou zdieľali jednu strechu nad hlavou, vzdialenosť týchto ciest neustále narastala. Od jednej malej križovatky, až po hranice nenávisti, kde skutočný význam slova sestry dostal význam úplne iný.   

„Neviem, čo by si bezo mňa robila. Neviem, čo by si bezo mňa robila včera večer,“ opravila sa, po zaregistrovaní Veronikinho výrazu.

„Príliš si nefandi. Normálka. Ráno by som sa prebudila a... a dala sa do kopy. O hodinu by som už sedela v labáku, bez najmenšieho podozrenia od okolia. Ja sa o seba viem postarať.“

„Jasné o tom nepochybujem, mimochodom dnes je nedeľa,“ sfúkla ju.

„Teda, prebudila by som sa a do tej práce by som nešla, lebo je samozrejme nedeľa,“ nevedela ako sa inak vykrútiť z priznania si chyby. „Ale aj tak to nie je len moja vina, podiel máš na tom aj ty!“

„Kašlime na to Ver, chcem ti len povedať, že to ako žiješ ti nepomôže. A rovnako ti nepomôžem ani ja, aj keď naozaj veľmi chcem. Proste to už  nie je v mojich silách. Skúšala som to, ale vidíš, vždy to dopadne podobne ako včera.“

„Tým chceš povedať, že si mám hľadať pomoc? Odbornú pomoc? Liečenie? Protialkoholické liečenie?“

„Nie, tým chcem povedať, aby si si našla chlapa, ktorý ti to všetko vyšuká z hlavy,“ chcela Erika povedať a nakoniec bez zaváhania povedala.

„To hovorí tá, čo chodí každé ráno behať do parku len kvôli tomu, aby sa jej číslo ocitlo v každom druhom služobnom telefóne náhodných okolobežcov. Mimochodom prečo máš nové číslo? Veď teraz si iste sklamala kopec svojich nočných joggingových partnerov. Vieš si predstaviť situáciu, keď večer, po celodennom pobyte v stresujúcej práci oznámia svojej drahej žene, že si idú vyvetrať hlavu do parku, no za pár minút sa vrátia s výhovorkou, že už je aj tak neskoro? A to len pre to, že je tvoje číslo nedostupné? Veď ty hazarduješ s citmi a možno i životmi!“ smiala sa Veronika.  

„Ha, ha, ha. Si trápna a stalo sa to iba raz. Nevedela som, že je ženatý. Ten hajzel ešte do teraz... ale to je jedno, číslo som si nezmenila. Ukradli mi kabelku, teda skôr som ju len tak ponúkla. Ja sprostá som ju nechala na lavičke a keď som nastúpila do metra, už som len videla, ako sa ten bastard usmieva a kýva mojou kabelkou.“

„Poznám to, to sú tie chvíľky, kedy by som za vraždu prijala aj doživotie,“ skonštatovala Veronika.

„Ale keď sme pri tých chlapoch, dnes bol výnimočne úspešný deň. Konečne niečo, čo stojí za to.“

„Bože a je to tu. Už si začínam spomínať, prečo som sa včera tak zriadila. Erika, obtlačok parkety na čele a fialový necht na nohe je menšie zlo, ako počúvanie tvojich konšpiračných úvah o tom konečne správnom chlapovi.“