Je to asi dané mojou povahou, že o všetkom musím premýšľat a nájsťe preto dôvod. Takto to je i s darčekami.

Keď som bol malým chlapcom, tak som každé vianoce prehľadával celý dom a pokúšaľ sa nájsť, čo nám rodičia kúpili. Vždy som dúfal, že nájdem skrýšu s vytúženým darčekom /nech už to bol darček akýkoľvek/. Jak šiel čas, tak sa môj vzťah k darčekom menil.

V jednom období som úplne prestal dávať darčeky k vianociam a narodeninám. Prišlo mi to ako povinnosť a teda už to pre mňa nereprezentovalo podstatu daru. Jednoducho, ak je dôvodom k daru dátum v kalendári, tak to nie je dobré. Aspoň podľa mňa nie. Taktiež si veci radšej kupujem sám. Viem čo potrebujem, kedy to potrebujem a kúpim si to presne také, ako chcem.

Je to však zložitejšie. Ťažko sa toto vysvetľuje 5 ročnej dcére, že prečo práve ocko jej nič nekúpi, keď všetci ostatní áno. A rovnako sa k tomu stavajú aj všetci ostatný. Som v tomto smere divný, ale:
- ak je darovanie povinnosť (a v podstate takto k tomu všetci pristupujú), tak sa stratila podstata darovanie
- veci pre mňa nie sú darom, radšej si kúpim to čo potrebujem sám. Netúžim vlastniť všetko čo vidím.

Na druhej strane viem, že i keď je to povinnosť, tak to druhému urobí radosť.

Tak si vyberte. Ako vždy, nič nie je čiernobiele a v každom prípade treba postupovať podľa kontextu, nie je jedno jednoduché (ani zložité) pravidlo. Len v parlamente majú pocit, že život sa dá popísať paragrafmi...