Nina sa rozhodla. Nech za ňu rozhodne jej srdce. Teraz posedávala pred nemocnicou na lavičke a nedočkavo čakala na Milenu. Už meškala asi 10 minút. To u nej nikdy nebývalo zvykom. Chodila vždy a všade načas. Červík pochybností sa na chvíľu usídlil v Nininej hlave, ale vzápätí už zbadala strapatý účes svojej najbližšej priateľky. Rútila sa úzkym chodníkom parku. Pôsobila pri tom ako komická figúrka fungujúca na zotrvačník.

„No čau, viem že meškám, ale nepodarilo sa mi to inak. Neuveríš, čo sa mi prihodilo...“ a už sypala slová zo seba ako sa sype múka z plného vreca. Za necelých päť minút vyrozprávala celú story strastiplnej jazdy. Na ceste ju zdržala dlhá kolóna áut, ktorá sa vytvorila nepredpokladanými obmedzeniami počas letnej údržby ciest.

„To je v poriadku. Veď sa nič nedeje. Naložím batožinu do kufra a môžeme hneď vyraziť,“ upokojovala ju Nina. To už zasa jej akčná kamarátka presedlala na horúcejšiu tému.  

„Ale rozprávaj ako ďaleko ste s Kamilom?“ vyzvedala.

„Nuž nepopieram, priťahuje ma. Veľmi. No som stále nerozhodná, lebo zároveň ma niečo od neho odrádza. Zatiaľ som neprišla na to čo. Je to pre mňa veľmi ťažké,“ vyhýbavo odpovedala Nina.

„A vôbec, keď sme už pri tejto téme. Vysvetlíš mi, prečo si vôbec volala Petrovi? Veď sama dobre vieš, že som s ním navždy skončila,“ namosúreným hlasom vyčítala Milene.

„Vieš, ja som si to ani poriadne nestihla uvedomiť a už som vyťukávala jeho číslo. Bola som úplne mimo a okrem toho viem, že ťa Peter stále miluje,“ ospravedlňovala sa jej priateľka.

„A ja som mu šokovaná vytárala, že odchádzame k tebe,“ povzdychla Nina.

„Mimochodom, chce tam prísť za nami, “ dodala a bezradne rozhodila rukami.

„Aspoň otestuješ svoje city a zistíš ku ktorému z nich ťa viac ťahá, nie?“ skonštatovala Milena. To už vchádzali na diaľnicu a vietor sa rozmarne pohrával s ich vlasmi.