Dana oslavovala narodeniny. Chcela ma tam,ale ja som tam z pochopiteľných dôvodov byť nechcela. Mohol tam byť on..A ja som sa s ním stretnúť bála. Aj keď sme boli už zopár mesiacov po rozchode,stále veľa vecí ostalo nedoriešených..A riešiť ich už nemalo zmysel..
     Dana prosila, milo i menej milo..No moje áno dostala až po tom,čo sľúbila, že on tam nebude. Jej brat mal práve službu na opačnom konci republiky,tak nehrozilo,že sa oslavy narodenín zúčastní..   
     Oslava začala celkom dobre..Slušna partia,slušna nálada, slušná akcion..No v istom momente mi úsmevo zamrzol na perách..Pri stole sa zjavil on..Brat oslávenkyne..Môj bývalý..
     Srdce sa mi rozbúchalo,ale..Snažila som sa chovať normálne..On sa tak nechoval..Veľa pil..A bolo to na ňom poznať..Jasne,že si veľmi rýchlo našiel mňa...A jasne,že začal rýpať,ako to opití vedia..Stále som to neriešila..Len v hlave mi rezonovala jediná Danina veta..: "Nepokaz mi prosím ťa narodeninovú oslavu.." Snažila som sa nepokaziť,ale keď jeho rýpanie sa stupňovalo,až vyvrcholilo fyzickým útokom, bolo toho už i na mňa dosť..Dvihla som sa od stola,šla sa slušne rozlúčiť s oslávenkyňou,ktorá šantila s časťou partie na parkete..
- "Dani..ďakujem za všetko..ale..ja musím ísť.." - Dana očividne nevidela slzy,ktoré ma štípali v očiach..Ani tých 5 prstov,čo ma pálilo na líci..
- "Ďakujem,že si mi doebala oslavu.." - zasyčala nenávistne a mňa to zabolelo hádam viac,ako facka od jej brata..Otočila som sa na opätku a vybehla von..
     Na druhý deň najprv dorazila ona..S ospravedlnením..Potom kvetinová pošta..Ale..Ten zahanbujúci pocit ani jedno,ani druhé nedokázalo potlačiť...