Ako to tak býva, dnes mi v tom najnevhodnejšom čase zazvonil telefón a vychŕlil zo seba prosbu o pomoc. A kto ma pozná vie, že nepoviem nie.

     A tak som sa vracala domov po štyroch hodinách nezištnej pomoci a premýšľala ako si pomôžem sama, aby som stihla čo som stihnúť mala.........:) A vtom z čista jasna som uvidela oproti sebe kráčať usmiatu mladú ženu s kočíkom. Vyzerala šťastne a mne bola milo známa. Viac než známa. Bola to moja kamarátka z detstva, nevideli sme sa roky....a tými rokmi myslím dlhé roky, snáď aj 20....vtedy sa vydávala a odsťahovávala.......skrátka kontakty sa časom nejako popretŕhali. Len som počula že sa jej život zaskrbotal a bol smutnejší než by si zaslúžila. A tak som ju zrazu uvidela oproti sebe. V kočíku pyšne viezla svoju malú dcérku a to šťastie čo mala v očiach jej veľmi pristalo. A viete čo sa stalo?.......My sme sa len tak v sobotu  popoludní na chodníku znovu našli.....a smiali sme sa ako malé a nemohli sme prestať......bolo to ako keby sa nič nezmenilo.

 Potešiteľnosť na dnešný deň je: Keď stretnete dobrého priateľa ktorého ste dlho nevideli a zistíte, že staré priateľstvá sú tak pevné že zvládnu čokoľvek....čas ich nenaštrbí. Pokračujú v momente keď sa znovu stretnete a tak prirodzene a samozrejme ako keby ste sa nikdy nerozlúčili.